…líham do postele a zhasínam svetlo….deti už spia a navôkol sa pomaly rozhosťuje ticho….zatváram unavené oči, zaspávam, moja duša sa načisto obnažuje a uvoľňuje všetky popruhy, ktorými bola poviazaná počas namáhavého dňa. Odkladá svoje veci na operadlo stoličky a na tvári sa jej rozjasňuje úsmev, ktorý už teraz vidím celkom zreteľne.

Otvára dvere a odchádza. Za sebou necháva iba nevládne telo, ktoré musí načerpať silu do druhého dňa, kým ona sa ide túlať do druhého sveta aby vypovedala svoje zážitky, túžby a predstavy… aby zosobnila svoj sen…aby mi ukázala môj druhý svet, v ktorom som tak neohrozene ideálny človek… … alebo v inom prípade sa moja myseľ túla po nereálnej pôde a snívam v bdelosti, vidím tváre, cítim vône a dotyky, ale cez to všetko sa vždy postavím na vlastné nohy aby som žil kým som ešte tu…
Vždy som si myslel, že svet snov je ten ideálny, ten vysnívaný, ten, do ktorého sa vraciame práve preto, že nás nikdy nesklame. Ono je to trošku inak.
Ten človek, ktorému sa sníva takmer denne by sa kľudne mohol nazývať takým malým schyzofrenikom bez diagnózy, Presne tak ako ja. V každom mojom sne sú farby živšie, je tam možné úplne všetko, dokonca som mal obdobie, keď som dokázal lietať. Len tak, s rozbehom vyskočiť kúsok do vzduchu, rukami si podchytiť nohy na holenných kostiach a po chvíli levitácie korigovať let nakláňaním sa do strán, vpred a vzad. Paráda.
Dobro tam oceňujem úsmevom a pohladením a zlo dokážem nekonečne zmasakrovať presne tak ako sa to možno aj Vám premieta na tom Vašom plátne vo chvíli keď to zlo vidíte.

Dnes v noci som sa ocitol aj v tomto ideálnom svete v bezmocnosti až mi po tvári stekali slzy.

Pred samoobsluhou ľudia posedávali kade-tade po múrikoch, ba dokonca tam bol aj stôl, za ktorým sedeli hostia popíjajuc rôzne druhy alkoholu. Neďaleko vchodu sa deti hrali so záhradnou hadicou, ktorá tam bola voľne pohodená a slabučko z nej vytekala čistá voda. Ja som tam tiež sedel na múriku a sledoval svoje deti ako sa len pozerajú, lebo sa nechceli zmáčať ako tie pri tej hadici.
Odrazu som si tam všimol malého chlapčeka, mohol mať tak šesť rokov, ako sa zvláštne tvári. Poznám tento detský výraz tváre, tento výraz hovorí o tom, že „sa niečo stalo, niečo som spravil, ale nechcem to povedať nikomu, pretože mám strach, ani rodičom to nechcem povedať….. au bolí to, ale to určite prejde a čaká“. A hrdinsky si držal pravú ruku pod ramenom. Zbadal som, že v voda, ktorá vytekala z hadice už nebola čistá, ale miešala sa s krvou.
Vtom som zdúpnel a rýchlo k nemu priskočil. V jeho očiach som videl ako volá o pomoc, ale iba celkom potichučky, veď o nič nejde. Z tepny mu striekala krv. Netiekla, ona skutočne striekala! Okamžite som sa okolo seba poobzeral a kým som kričal na ľudí aby volali záchranku a jednou rukou som chlapcovi zatláčal prst do tepny nad ranou, druhou rukou som dával dolu šatku môjmu synovi z krku, pretože viem, že než sme išli von sám som mu ju viazal. Kým som sa snažil chlapcovi zastaviť krvácanie pomocou šatky uvedomil som si, že tí ľudia pri stole sa stále smejú a poniektorí aj smerom k nám. Moje rýchle pohľady po ich tvárach by mi teraz dokázali namaľovať dokonalý obraz slov „ignorácia a strach“. Tí, čo sa smiali, ignorovali a tí čo sedeli po múrikoch sa iba ticho prizerali čo urobím. Nikde som nevidel úmysel pomôcť. Veď načo, o nič nejde, však? Ich sa to netýka! Dofrasa! Doviazal som ranu, chlapčeka stabilizoval a zavolal som záchranku .

Do sanitky som vzal aj svoje deti, vyhrnul si rukáv a pomocou personálu som dával svoju krv tomu mladíkovi, ktorý sa tak statočne držal a stále dýchal.
Celú cestu som nenávidel tváre, ktoré som v tej chvíli videl. Bolo mi z toho zle, že tie tvory sa vôbec nazývajú ľuďia!
Od uvoľnenia sa ma na tvári zohrievali moje vlastné slzy. Tie slzy však boli reálne, tie slzy ma predrali bránou nazad do reálneho života.
Ešte stále som ležal ako obarený a hľadel som do tmavého stropu.
Boli to fakt ľudia?