Ten pocit, keď chceš napísať ďaľšiu časť kapitoly života, vezmeš do ruky pero so zámerom rozpísať vlastné myšlienky a…. v tú ranu si všetky múzy odskočia na toaletu alebo si jednoducho čerpajú okamžitú dovolenku. V takej chvíli len zvesíš hlavu a hádžeš vinu na Murphyho.

Ten pocit, keď sila, ktorá doposiaľ bravúrne pumpovala svaly slovám rynúcim sa z duše, odrazu stratila svoju moc a niet toho zázraku, ktorý by ju primäl vrátiť sa späť. Najmä nie k činu. A pritom nie si slovný kulturista, ktorý sa denne pasuje s váhou svojej činky.

Ten pocit, keď sa cítiš ako vypísané pero a aj ten papier už stratil svoju nádhernú a pútavú belobu volajúcu po príbehu, ktorá by ho hrdo niesla v duchu čierne na bielom. Chýba tu šuchovatý zvuk, ktorý vydáva pero svojou špičkou trením o papier, čo znesie všetko. A pritom nie si belobným papierom, na ktorom to pero takto dopísalo.

Ten pocit, keď si uvedomíš, že každý deň si píšeš svoj vlastný scenár, svoj vlastný príbeh, svoj vlastný román. Predikciu vlastnej cesty k ďaľšiemu dňu, ktorý príde bez toho, či v ňom budeš hrať svoju rolu, alebo už nie. Píšeš a pritom nie si spisovateľ, ktorý preliminuje zajtrajšok.

Ten pocit, keď svoju cestu ťažkopádne tepeš dlátom do tvrdého kameňa a hĺbkovými reliéfmi vyjadruješ svoje šťastie i svoju bolesť. Slzou zmývaš prach reliéfu a zrýchleným dychom vysúšaš každý, takto zmokvaný pór. A pritom nie si kamenár, čo sa snaží do vysokého lesku svojou zdrsnenou kožou zdokonaliť svoje dielo.

Ten pocit, keď míňa sa tuha, ktorá prúdi v žilách a nevieš to zastaviť. Zohrievaš ju túžbou byť lepším, neopísateľne lepším ako sám seba vidíš v odlesku príbehu písanom vlastným nepredvídateľným bytím. Niet toľko farby v monochromatickej tuhe ako by si potreboval k svojmu kolorizmu. A pritom nie si perom, čo by malo mať tak málo tuhy. Máš jej predsa viac.

Nemôžeš byť predsa vypísaný ako pero!!! Tomu dnes aj tak nik neuverí!!!