Čoby jeden, vytvoril si dva. Jeden má okolo seba krásny plot, či už ho vnímaš ako hmotný, alebo taký, čo nie je vidieť. Iba ho cítiš, no vieš, že tam je. A ten druhý priestor je celkom bez plotu. Bez obmedzení a nech sa snažíš akokoľvek, nezbadáš ho. Ani okom, ani pocitom.

Sme tu, aby sme tvorili… Alebo likvidovali iným, čo sami vytvorili. Či už pre seba, alebo pre tých svojich. Nie toto je ale cesta, ktorou sa normálny človek rozbehne. I keď, povedzme si, že definíciu „normálny človek“ vnímaš celkom inak ty a inak ju vníma on. I ja ju vnímam celkom inak. Tak nejak po svojom. Ako každý z nás.

Kým sme si neuvedomovali svoju moc, že tým, čo robíme, si vlastne vytvárame priestor, svoj vlastný priestor, bolo všetko celkom iné. Mnohí tomu hovoria detstvo. Učili sme sa ako na to, až kým neprišiel ten správny čas.

Za plotom:
I pozval si si ľudí. Mnohí Ti boli pridelení do toho Tvojho priestoru, no ten zvyšok si vždy vyberieš sám. Ba dokonca často sa stane, že ich medzi priestormi poprehadzuješ po svojom. Modrá sa predsa nehodí do čiernej a ružová? Čo robí medzi zelenou? Ale zem neprehodíš. To je rodina, cez ktorú si sa ako cez bránu dostal do svojho priestoru, kým si prišiel až sem.
Koľko rúk ťa dvíhalo zo zeme? O koľko skaliek si musel zakopnúť, aby si pri ďalšej dokázal rozoznať, čo robiť, aby zase netiekla krv? Alebo neostala jazva na duši? Koľko ich vlastne bolo? A koľko ich ešte bude? Buduješ, zháňaš, chrániš, miluješ, nenávidíš, no hlavne bojuješ. O lásku, o priateľstvo, o život, o druhých, o seba, o všetko a o nič.
Stavba plotu je v tomto priestore náročná, to vieš, no keď sa podarí, je tu akýsi kus bezpečnosti, ktorý ťa má akože ochrániť od priestorov iných. Aspoň máš ten pocit. Najmä od tých „likvidátorov“. Je to skutočne jeho funkcia? Alebo si to len namýšľame? Za plotom máme svoje v malom vytvorené priestory do jedného celku spojené. Sú v nich rodiny, priatelia a všetko to cenné, čo si chránime všetkými možnými prostriedkami. Tam kdesi za plotom…

Bez plotu:
I zatvoril si oči. Tam to prúdi. Je to príjemné a teplé a tak sa tam vždy rád pripojíš. Akoby internet vyššieho stupňa. Bez možnosti klikania, či ťukania do klávesnice, ale s priamou účasťou. Tu Ti je jedno, čo sa robí v Tvojich priestoroch za plotom, aj keď sa tu dejú veci vo veľkej miere ovplyvnené práve tým reálnym. Teraz si tu sám a potrebuješ to. Tu ploty nemáme. Tu je všetko naše. Všetko, čo môžeš chytiť do ruky je príjemné a vždy si vieš s tým rady. Čo na tom, že to, čo máš tu, si nikdy neodnesieš za plot? Ani vlastne netreba. Jednoducho si to tu, kde môžeš, všetko užívaj, pretože aj tu je každá chvíľa jedinečná. Lenže tu dokážeš neskutočné – lietať, žiť hlboko pod hladinou oceánu, byť virtuózom v umení, v láske a vôbec vo všetkom tom, čo za plotom ani za mak možné nie je. Vraví sa, že fantázii sa medze nekladú a tu to platí do bodky. Tu si ani nemusíš skladať ružové okuliare. Všetko sa riadi Tebou a vždy tam bude tak dobre, ako sám chceš. Ale pozor, ak chceš, aby Ti dobre nebolo, aj toto je tu možné. Niet tu totiž žiadneho plotu. Čo si vytvoríš, to máš. A to všetko trvá až do chvíle, kým tie oči znovu otvoríš.

Vytvoril si priestor, je to Tvoja práca a preto všetko, čo si spravil môže byť použité proti Tebe. A najmä keď Ty si vlastne ja.