„…a čo ste robili v škole cez prestávky, keď neboli mobily?“ Nemôžem povedať, že táto otázka ma zaskočila, ale zamyslieť som sa musel.
A tak som sa zamyslel. Nesmej sa, ja viem, že to bolí. Okrem ohadzovania sa špongiou alebo mliekovými sáčkami, ktoré sme fasovali na desiatu a samozrejme aj iných vylomením sme hrali céčka.
![](http://blog.flamky.com/wp-content/uploads/cecka.jpg)
Vieš si predstaviť ten pohľad, keď dnešnému dieťaťu povieš, že sme hrali céčka? Alebo guličky na dvore na veľkej prestávke? Tie guličky si aspoň v momente vedia predstaviť – také tie moderné, farebné a z dnešného sveta, aj keď tie naše boli hlinené, ale céčka? V danom momente takmer žiadna okamžitá asociácia. Iba dva zvedavé otázniky. V každom oku jeden.
V podstate išlo o kus umelej hmoty v tvare C, ktoré sa v rôznych farbách spájali do dlhých reťazí a tie sa potom vešali čoby prechodový záves medzi zárubne. Ja viem, dnes už zvláštna predstava. V niektorých domácnostiach však takýto céčkový záves ešte prežíva (ešteže píšem s dĺžňami a mäkčeňmi – to by inak ako vyzeralo – ceckovy zaves?).
A zbierali sme ich poctivo. Hrali sme s nimi a o ne, bartrovalo sa, ba dokonca aj bitky boli. Dnes leda tak nejaká appka v mobile, ktorá by dnešné deti zaujala a nie trieskať céčka o stenu. Ale predstav si, ešte stále sa dajú aj dnes kúpiť.
No potom to prišlo. Rodičia nám kúpili neskutočné množstvo céčok, paragrafov, háčok, farebných, transparentných, fosforových…. a bolo po zábave. Zrazu sme mali prebytok a už bolo po význame hráčskych partií. Keď máš veľa, nevieš, čo s tým. Leda tak naozaj len ten záves vyskladať.
„A kde sú tie céčka teraz?“ – nuž ťažko povedať. Akosi sublimovali.
Možno na povale ešte niečo nájdem. Idem sa teda pozrieť…