Nie, toto nie je článok o politike, ako by mohlo byť z nadpisu zrejmé. Je o socialistických deťoch, ktoré si dopomohli k svojej zábavke materiálom zo školskej jedálne…

V druhom stupni na základke sme už boli akože veľkí a prestali sme chodiť do družiny. Zrazu sme zistili, že máme času riadne nazvyš. Neboli vtedy počítače a ani tablety, či mobily, možno pár domácností malo akurát tak telefón a tak sme sa domov zo školy neponáhľali. Vymýšľali sme rôzne zábavky a jednou z nich bola práve krádež. Taká malá, nevinná – aspoň sa nám zdalo – no o to nebezpečnejšia.

Sediac v školskej jedálni za stolom, ktorý má, ako to už bežne chodí, štyri nohy a pod sklom presne na mieru vyrezaným sa tlačil biely obrus, sme sa tvárili nedápadko. Div sme si nepískali. Každá noha bola k zbytku stola upevnená dvomi skrutkami. Nie, nebol to môj nápad ale zodpovedný treba byť.

I vravím preto spolužiakom: „Debili, berte len tie skrutky, ktoré sú povolené a tak, aby tam vždy jedna ostala.“

Normálne som dúfal, že aj debili pochopili a že je celkom logické, že keď zoberieš z nohy obe skrutky, byť obe povolené, že noha odpadne a stôl sa zrúti. A tak sa postupne kradlo…

Až do jednej chvíle, keď do jedálne prišli uštebotaní druháci a sadali si za stoly. I za ten inkriminovaný, kde nejaký naozaj debil zobral poslednú skrutku z jednej nohy. No pretože už všetko bolo vybraté a aj on chcel mať to, čo my.

Noha odpadla – rachot.

Decká sa zľakli – oči vypúlili.

Stôl sa naklonil a zastal na stehnách druháčikov. To však stačilo na to, aby sa zosunulo aj to sklo z obrusu a roztresklo sa na zemi na male kúsky. Potom už aj mne vypadli do priestoru oči! Už som vedel, že je zle. Ej veru, dovtedy sme chodili pre skrutky až kým sa sklo nerozbilo.

Našťastie sa nikomu nič nestalo, ale to nám vôbec nepomohlo. Zrazu každý, ktorý mal vo vrecku aspoň dve skrutky s jednou maticou začali na mňa vehementne ukazovať prstom. „To on, to on za všetko môže!“ Vtedy som pochopil, že je celkom zbytočné sa s niekym naťahovať a tým, že som sa nebránil som vzal na seba zodpovednosť.

Pri vyšetrovaní padla aj otázka: „A načo ste tie skrutky, preboha, potrebovali?“
Žiaľ, dospelí nás nechápali, že tie skrutky boli našou zábavkou. Keď na koniec jednej skrutky naskrutkuješ do polovice maticu, do nej nadrolíš niekoľko hlavičiek zo zápaliek, zatiahneš druhou skrutkou. Tie potom previažeš špagátikom na voľno, aby sme ich potom nestratili, keď sa to rozletí a hodíš o stenu, tak dostaneš tešivú šupu. Čím viac hlavičiek zo zápaliek, tým väčšia rana. Tí dospelí by nám na toto skrutky nedali a tak sme si to poriešili sami.

Nie, aj keď nám hrozila dvojka zo správania (vlastne iba mne), obišli sme len s riaditeľským pokarnahím.

Do školy som na druhý deň prišiel s rozbitou perou. Dostal som, ako sa hovorí „druhú“ od radiátora, keď som čelil nahnevaným dlaniam otca. Ani sa mu nečudujem. Veď ako deti sme rozkrádali socialistický majetok a riskovali vlastné zdravie a pozície našich rodičov.