Vieš, tie chvíle sú celkom nepríjemné, keď na ceste narazíš na akúsi prekážku, či mega výzvu a máš sa v tom momente rozhodnúť.

„Preskočiť?“
„Obísť zprava?“
„Zľava?“
„Vzlietnuť snáď?“
„Alebo sa jednoducho vrátiť?“
„A kam teraz?“
„Ako?“
„Je to výzva, či cesta k zániku?“

Otázok je v tej chvíli akosi mnoho, no márne sa okolo seba obzeráš, kto by ti poradil. Si tam sám. Vlasy ti lietajú v poryve vetra, no inak stojíš nehybne. Očami stále blúdiš po krajine hľadajúc záchytný bod, z ktorého sa budeš môcť odraziť.

A nič.

Stále nič.

Nakoniec uznáš, že rozhodnúť sa musíš sám. Teraz, alebo nikdy.
Vždy to takto príde. Bez indícií a v náhlej zmene.
Najmä ak ide o budúcnosť. O tvoj spôsob ďalšieho života. O teba.

A ja stále neviem. Pre i proti. I „pre“ má svoje pre i proti rovnako ako „proti“ má svoje pre i proti. Tak dočerta kam?
Mám tú pracovnú ponuku vziať? Alebo nemám?
Počkám. Zatiaľ nemám jasno a som fakt v tejto chvíli nerozdodný.
A ani mi to nevadí…

Možno mi vietor pošepne smer listami zo stromov, ktoré nesie v náručí.
Možno dnes slnko zapadne nejako inak a ja v ňom uvidím náznak rozhodnutia

Možno ma dnes objímeš tak, že pochopím ktorým smerom sa mám vydať.
Možno bude ráno káva inak voňať a parou do vzduchu napíše tú správnu odpoveď.
A možno si raz budem hlavu trieskať, že som sa nerozhodol tak, aby som….
A možno ani nie som nerozhodný, len to nemám komu povedať. Podeliť sa o túto chvíľu s niekým, kto by iba počúval a neradil.

Ešte zopár indícií… daj mi ich, prosím, ten kto za toto jest zodpovedný.
Zasvieť mi na cestu, nech mám jasno i energiu na veľký nádych a aspoň malý, ale rozhodný krôčik tým správnym smerom.