Ticho

… ale nie je ticho ako ticho.

Ticho pred vážnymi rozhodnutiami je viac ako želané a upokojujúce.

Ticho po hádke má tiež svoj význam, rovnako ako ticho, keď vzdávame poctu niekomu, kto nás navždy opustil.

Ticho lieči, ale i ubíja.

Ticho je zázrak, ale i galiba.

Záleží však na druhu okuliarov, ktoré si v tej chvíli nasadíme na svoj nos.

Záleží na tom, čo chceme v danej chvíli vidieť, alebo radšej ani nevidieť.

Ticho dáva priestor. Myšlienky sa v tom tichu dokážu rozvibrovať neskutočnou frekvenciou a generovať ilúzie, ktorým celý človek vo chvíli nekontrolovateľne podľahne. Bez rozmyslu, hlavne, že je myšlienková teória dokonale postavená i keď na nejasných základoch vymyslených fragmentov slov „možno“ a „čo ak“. Potom prídu obavy a strach a neistota. Možno? Okuliare, nezabudni na ten správny výber okuliarov.

Ticho dáva priestor. Myšlienky sa v tom tichu dokážu samovoľne upratať na svoje miesto bez toho, aby si to človek vôbec uvedomoval. Aby vôbec premýšľal. Jemne rušené ticho poryvom vetra, ranným štebotom vtákov, či morských vĺn narážajúcich na pobrežné skaly vôbec nenarušia ich elementárnu skladačku. Tie jemne spenené vlny sa trieštia o už i tak amortizované pobrežie ako problémy, ktoré sa snaží more zo seba vypľuť na pevninu a zbaviť sa tak svojej ťažoby.

Ticho je cenina. Dnes sa už cení i ticho elektromagnetické. Lenže to treba ísť veľmi, veľmi ďaleko a zostať tam celkom sám.

Človek predsa potrebuje človeka.

A ticho…