„Work – life balance?“– alebo život na hrane?  Ja som sa nehlásil, no kým neprejdem na koniec, neuvidím, kde som bol a čo som urobil. Ešte ma, prosím, zo života neodhlasujte, chcem ešte vidieť, čo je za najbližším rohom….

Niekto by povedal, že z tohoto vlaku sa nedá a neoplatí teraz vystúpiť, že by si si vraj ublížil, pretože dnes tie vlaky jazdia veľmi rýchlo. 
Tento pôjde tadiaľto, lebo tu mu postavili koľajnice a tamten zase opačne. A vybočiť môžu len tam, kde mu postavili výhybku alebo rovno depo. A my sa len vezieme. Naozaj len?

„No dobre, ale čo ak ma z toho vlaku strojvodca vyhodí? To si neublížim?“

– „No vieš, to už je tvoj problém.“

„Nerozumiem. Vravíš, že vystúpiť nemôžem, lebo si ublížim a ešte sa to teraz ani neoplatí, ale keď ma strojvodca vyhodí, tak je mu to akože jedno? Môj problém?“

– „No nepovedal by som to tak, že je mu to osobne jedno, ale jeho matka mu povedala, aby ťa z vlaku vyhodil. Neviem celkom presne, ale bude to asi preto, že tvoj vlak mal počas svojej kariéry nejakú haváriu, alebo možno len zhrdzavel a toľko pasažierov už nevládze uviezť. No ale v každom prípade tam už nemáš čo hľadať, pretože niet pre teba miesto na sedenie a bez lístku predsa jazdiť nemôžeš.“

„Ale ty vieš, že ja som lístok mal.“

– „Viem, mal, skoro 15 rokov, ale strojvodca ti ho už musel zobrať, takže by si išiel načierno. A to nechceš však?“

„Nie, to máš pravdu.“

„Ok, pochopil som, nedá sa nič robiť. Poobzerám sa teda po inom vlaku a budem veriť, že tam sa nájde pre mňa miestenka aspoň na rovnako dlhý výlet, na akom som bol so svojimi cestujúcimi v tomto vlaku.
A potom, keď sa budeme na trati s hukotom vlakových súprav míňať, zamávam ti z okienka. A dúfam, že so širokým úsmevom… Dovoľ mi však, aby som sa ešte rozlúčil so svojimi spolucestujúcimi….“

– „Jasné, na to máš predsa plné právo.“

„Ďakujem!
Takže milí spolucestujúci, ktorým som tie mechanické i nemechanické časti v tomto vlaku stále opravoval a verte, že som ich opravoval s radosťou a bolo mi cťou ich opravovať, ĎAKUJEM VÁM.

Bolo mi s Vami príjemne a mnohokrát viac než príjemne, nasmiali sme sa, ale i poplakali, no hlavne sme spolu bojovali po vagónoch, či v jedálenskom vozni za jeden cieľ. Vždy sme sa vedeli jednotne pripraviť na príchod revízorov a s úsmevom im na zlatom podnose podávať cestovné lístky na kontrolu.

Poslúchajte strojvodcu a jeho matku a nemeňte sa, buďte sami sebou, budťe takí, akých som Vás poznal ja.“

Mobilný zvonček do môjho vrecka ostáva nezmenený a pokiaľ si z batožinového vagónu nezoberietie nový zoznam zvončekov, v tom starom ma stále nájdete.

Prajem Vám šťastnú cestu!