…píp, píp, píp, píp…. zadal kód na zabezpečovacej jednotke a priložil zamestnaneckú kartu, aby sa dostal do práce tak ako každý deň. Už so sklonenou hlavou kráča na jeho pridelené miesto a i dnes, tak ako po dni predošlé, okrem tej práce, ktorú si na dnes naplánoval a v noci nad ňou premýšľal, nevie aké prekvapenie ho tam čaká. Aký bude mať i dnes deň?

Známe tváre v otvorenom priestore už ani nezdraví. A veď načo? Sú apaticky zahľadené do svietiacich monitorov akoby to bola brána do druhého sveta. A možno aj je, kto vie? Veď ani oni nezdravia, ale keby boli hlavu zodvihli, boli by aj zdravili. Aj on by pozdravil, alebo aspoň mrkol očkom. To by ich však musel aspoň málinko niečím zaujať. Ale načo? Veď je už chodiace „DKP“, ktorého omínajú aj vlastné myšlienky

Beda, ak sa v tých svietiacich krabiciach, čo majú pred očami objaví niečo ako „ERROR“, alebo niečo neštandardné, neznáme a on práve chodbou prechádza po čaj do kuchynky, či do tesnej miestnosti na potrebu. To ho odrazu poznajú všetci.
„Prosím ťa, dobre, že ťa vidím, mohol by si na chvíľku?“
A predstav si, on môže. A môže aj keď má už moč na krajíčku – vydrží. Aspoň toto ho teší, že môže pomôcť keď vie. Veď je to jeho práca.

A niekedy musí utiecť z kancelárie, aby sa počul, kvôli zhluku hluku. Je priveľmi dôležité komunikovať nahlas, moderne povedané „cez speaker“ – veď nech to všetci počujú. Nie je predsa dôležité pracovať, ale stále oznamovať, že sa pracuje. A keď sa takto v jednom okamihu v otvorenom priestore vytvorí križovatka hlasov krajín sveta, tak má po myšlienkach, ktoré ťahajú jeho prácu vpred.
„Kua, čo som to chcel?“ – položí si znovu a znovu tú istú otázku a jeho prsty na klávesnici spomaľujú rovnako ako jeho myš. Je nanič, nestihne to! No na druhej strane, keď dobre počúval, vie, čo trápi kolegov o úrovne vyššie. Že áno?

A keďže tu trávi viac ako tretinu dňa, nosí často šľapky, v lepšom prípade papuče. To aby sa cítil príjemne. A je tým na smiech. Najmä moderným ženám ktoré napriek tomu, že vedia, že silonky a krásne topánečky na konci dňa smrdia viac ako nohy v šľapkách. On to má však na háku tak, ako väčšina ostatných chlapov. Veď na jeho výkone to predsa neuberá. A ten jeho humor? Ó bože, škoda hovoriť, ako z inej planéty.

Je loajálny. Trvácny ako kameň. Už desiatky rokov hrdý „support“ spokojných užívateľov. Nálepka IT mu nevadí a ani vtípky na jeho adresu, pretože vie, že ho zase budú potrebovať. A nielen v práci, ale i súkromne. Veď pozitívny ohlas a jeho uznanie je ako odmena za dobre vykonanú prácu.
Často však vstáva aby sa obzrel – za seba i pred seba, no vždy si sadá a pokračuje. Depresie zaháňa prácou a keď to nestačí, siahne po liekoch, ktoré mu už predpísali doktori.

… píp, priložil zamestnaneckú kartu k odchodovým dverám. Tie sa otvorili a hurá konečne domov. Unavený z práce a vytrasený z MHD-čky prichádza domov. I tu so sklonenou hlavou kráča na jeho pridelené miesto a i dnes, tak ako po dni predošlé, nevie, čo ho doma čaká.

„Tatí, zase mi nejde počítač!“ – kričí naňho zúfalé dieťa, ktoré si s tým nevie rady. Presne ako jeho užívatelia v práci…
„Čo stále robíš s tým počítačom?! Veď to stále nefunguje!“ – vyčíta mu manželka.
Veď on len dobieha technické trendy na zastaralej platforme a zastaralom „železe“, ktoré doma má.

Vyjde na terasu, pozrie na vychádzajúci mesiac, zapáli si zakázanú cigaretu a premýšľa:
„Burned out or not?“

… a dym z jeho úst rozplynie sa v letmom vánku prichádzajúcej noci…