„Kurňa, veď zorganizujte niečo“ – povedal jeden kolega na margo chýbajúcich, teda nie tak častých, spoločenských aktivít zo strany zamestnávateľa. Veď budovanie týmov je jeden z aspektov úspešného napredovania celej firmy, no nie? ehm… ehm… patetické, ale stále pravdivé..
Vínnej cesty tu na Slovensku som sa ešte nezúčastnil, i keď referencie a hlavne zážitky, ktoré som počúval od kolegov a kolegýň po akciách tohoto typu ma zaujali i zabávali, no „řízená degustace“ mi na letáku penziónu na Morave, ktorému tu teraz nechcem robiť reklamu, znela veľmi lákavo a hlavne zaujímavo.
Řízená degustace – fakt krásne spojenie. Cesta bola super, dokonca taká voľajaká iná, asi to bolo tým, že nás viezol autobusák, mladý chalan, ktorého sme poznali z čias, keď sme ešte hrávali v telocvični futbal. To hovorím zámerne, lebo som ho skoro nespoznal – do toho pivného pupku si aspoň hodíme trochu toho kvalitnejšieho vínka. ;o))
Toš privítali nás „marhuľovicú“, tá teda písala. I keď vínu prd rozumiem, názvy som sa v priebehu večera dozvedel. Na stoloch nás čakalo biele víno – Veltín zelený 2009 – pozdní sběr (PS) – velice chutný. I večeru z moravských špecialít sme dostali, tu však nebolo treba nič zvláštne identifikovať. Také common, ale dalo sa, chutné bolo. A potom to prišlo – řízená degustace.
Someliér nám vysvetlil, že víno sa vníma všetkými zmyslami, aby sme sa pri tom neponáhľali a vôbec, do posledného detailu, vrátane vtipnej skúsenosti nám toto všetko popísal.
Ak si dobre pamätám, do ochutnávky nám zaradil:
Ryzlink vlašský 2009 – PS (Pozdní Sběr),
Sylvánske zelené 2008 – VH (Výběr z Hrozna),
Sauvignon 2009 – VH,
Ryzlink vlašský 2009 – VH,
Aurélius – VH,
Merlot – VHb (výběr z hrozna z barrique sudov)
Dornfelder 2009 – VH
a nakoniec zase Ryzlink vlašský – víno to sladké tzv. ledové ročník 2007.
Všetky boli pripravené vo fľašiach bez etikety. Až na jedno. To červené s etiketou Dornfelder nám someliér otvoril rovno pred nami. Vraj v dochuti by sme mali cítiť buket spálenej gumy. A veru cítili sme, už vo vôni. Ble! Takmer pri všetkých stoloch putovalo do džbánu, kde sa nalievali nedopité vzorky. Ale tie ostatné boli veru veľmi chutné. I tie červené, ktoré nám nalieval vo vínnych bankách heverom priamo zo sudov.
Chalanisko, teda bol to už pán v rokoch, mal dobre naštudovanú históriu ich vinárskej oblasti, nechýbali samozrejme zmienky o oceneniach ich vín, ani exkurzia v bankách vín v podzemných priestoroch. Tie chodby boli riadne staré, dýchali svojím životom, čo umocňoval i náš someliér v kroji svojou rečou. Pridal i zopár svojich skúseností a zážitkov a veru bol aj vtipný. Ani sa nečudujem, natankované víno v našich žilách rozosmialo už čokoľvek.
I prišla cimbálovka. Mladí ľudia so silnými hlasmi a dobre zladenými nástrojmi. Žiadna technika, jednoducho unplugged. Veď akustika pivničnej reštaurácia bola akoby na toto stvorená. Asi sa nám chceli prispôsobiť, tak spievali slovenské. A tak sa tancovalo a spievalo. No ako sa hovorí, pekne hraješ, ale dlho. Hrali takmer v kuse s veľmi malými prestávkami. Tie sme neskôr začali využívať na ten svojsky uhulákaný – no snáď možem povedať – spev v doprovode dvoch gitár.
„Pánové, mohla bych Vás požádat?“ – obrátila sa na nás po tretej hodine rannej barmanka s prosebným pohľadom, aby sme už skončili „měli jsteto tady do dvou a jsou už tři“ – dodala. A tak sme sa „uvedomelo“ presunuli pred sklípek, vlastne len tí, čo ešte neodpadli na izby chrápať. A stáli sme tam. Bolo nás ešte veľa a stáli sme rozbehnutí a zo sklípku slušne vypoklonkovaní a bez vína. No niečo sa ešte podarilo „ukoristiť“, lenže to sa dopilo na izbách, kde sme sa rozliezli, veľmi rýchlo.
Keď sme sa ráno na seba pozreli, lietalo vo vzduchu kopec otáznikov. Boj s kyslíkom, s raňajkami a vôbec so sebou. Nádych, výdych. Voda v bazéne sa hýbala ako včera, ale nie až tak, ako keď sa nám tam pošmykol jeden človek z našej „výpravy“. Neverím, že to všetko stihlo do nášho odchodu vyschnúť. Našťastie sa nikomu nič nestalo. Vín sme si nakúpili v rámci svojich možností, veď za dobré víno nemôžu predsa pýtať málo. Či?
O tom, že nám chceli účtovať okrem toho Donfeldera, ktorý sme mali v rámci koštovky a nejakých tých položiek naviac aj čistú vodu, ktorú nalievali z vodovodu do fliaš písať nebudem, lepšie je pamätať si len to dobré.
V autobuse bolo o poznanie tichšie ako keď sme išli smerom na Moravu. Cez okno, pozorujúc okolitú prírodu, mi hlavou lietali neusporiadané príjemné myšlienky z prežitého večera a tak som ich po jendej chytal a usporadúval jednu za druhou do poznámok telefónu:
Ač čistou chutí víno zpívá
Světlem sklípku sklenky září
Dobrého byť málo zbývá
Když človek se s vínem páří.
Na cimbálu tančí noty
Zní hlasy vínem zesláblý
Dřív než měsíc zul své boty
Chybějící odpadli.
Zrána hlava bolest střádá
Spánek jenom chybí zas
Moudrost v spíži duše skládá
Vždyť „In vino veritas
Na zdravie !!!