Kurik a Athara

Písal sa rok 1986, keď aktivity pionierskej organizácie boli ešte v plnom prúde. Boli sme na sústredení pionierskych vedúcich na celý víkend na Račkových plesách. Dnes takéto sústredenia nesú honosný a hlavne neslovenský názov „teambuilding“. Keďže sme tam boli s Marcelom len dvaja chlapi a zvyšok osadenstva tvorili ženy, dostali sme od hlavného vedúceho za úlohu zorganizovať nočnú hru v priľahlom lese. Rozumej fáborky na stromy, úlohy, ktoré bolo treba sa jednak dozvedieť a jednak aj splniť priamo na stanovišti a podobne. Dnes by nám to nikto nedovolil, pretože na tých stanovištiach horeli sviečky, ktoré boli osadené do 5 litrových pohárov zavesených na strome.

Po relatívne dlhej a aktívnej príprave sa nám podarilo vymyslieť celú nočnú hru, no potrebovali sme budúce vedúce nejako navnadiť, ba ešte lepšie, priam dostať do pocitu strachu, či neistoty. Napísali sme teda akýsi vymyslený príbeh, aby mali cestou do tmavého lesa na štartovaciu pozíciu o čom premýšľať. Bolo to ako čítanie z knihy, osvetlenej iba svetlom sviečky v celkom tmavej spoločenskej miestnosti. Čítanie sme dopĺňali zvukmi ako napríklad škrípanie dverí, vytie vlka podobne…


V záveternej strane cintorína, v oblasti dubových stromov, ktoré miestni stolári využívali na výrobu rakiev pre celé okolie, bývala žena Athara so svojím drahomilovaným mužíčkom Kurikom. Dlhé a šťastné tri roky svojho novomanželského života si užívali v novopostavenej drevenej chatrči s malými okienkami, nízkymi dverami a skromnou izbičkou.

Kurikova rodina už dávno pomrela. Otec odišiel na druhý svet pri maľovaní hradného zámku a jeho matka bola obeťou toho istého zámku pri upratovaní zámockých svetlíc. Avšak Atharina matka ešte žila. Bývala stále v tom strachuplnom hrade. Bola to žena strachom obídená. Neverila na povery a ani sa o to nepokúšala. Svojho muža nemala posledné roky v láske a snažila sa ho zbaviť ako macocha svojej dcéry. Chladnokrvná a cieľavedomá. Jednu krásnu noc navrhla svojmu mužovi, aby ju celú premilovali. Muž bez váhania súhlasil a keď večer videl krásny a nežný úsmev svojej manželky, zabudol na všetko zlé. On ju naozaj miloval. Ba dokonca sa zo zvedavosti nechal aj zviazať. A práve na toto čakala. V istej vášnivej chvíli, keď mali ústa na ústach, mu chytila nos a nemilosrdne ho takto zviazaného zadusila. Od tej noci sa jej zmysly celkom otupili a stala sa ešte viac bezcitnou a nevšímavou.

Jedného večera podľahla pokušeniu a vydala sa za neznámymi zvukmi hradnej záhady – každú noc vychádzali z podzemia škrípavé zvuky. Bola síce už stará, ale zvedavosť bolesti, či slabé telo hravo premohla. Ako tak pomaly zostupovala strmými schodmi do podzemia, záhadné zvuky silneli. Zneli ako škrípanie dverí a hneď nato bol počuť sŕkavý zvuk, akoby niekto upíjal z pohárika čírej miestnej vody. Akonáhle zišla z posledného schodu, začula akési mľaskanie. Striaslo ju. Pomaly prišla na koniec chodby, kde boli mierne pootvorené ťažké kované dvere. Všimla si ako spod nich vytekal malý pramienok čerstvej horúcej krvi. Ešte sa z nej parilo. Ostala preto trochu zarazená. V jej tvári sa objavil výraz strachu, čo sa u nej stalo po prvý krát. Zneistela. Nastala chvíľka váhania. Dvere akoby čakali na čiesi otvorenie.

Starena si odrazu spomenula na usmrtenie svojho manžela. Potlačila pomaly dvere. Vydali ten známy zvuk, ktorý bol počuť každú noc v jej svetlici. Za dverami si v slabom svetle všimla ležať na zemi chlapa. Nehýbal sa, ani mu z úst nevychádzala para ako jej. Nad chlapom sa s pichľavou nežnosťou skláňala akási para v podobe priehľadnej osoby. Bola veľká, veľmi veľká! V okamihu, keď zazrela tento výjav, chcela rýchlo zutekať, no vtom v priehľadnej siluete spoznala svojho muža. Chcela sa muža dotknúť, no bezúspešne. Pochopila, že to bol len jeho duch, ktorého sa žiadna ľudská ruka nemôže dotknúť. A teda ani tá jej. Tento však mal jasné dlhé očné zuby, ktoré mu trčali z oblasti nejasnej a rozmazanej tváre. Ostala preto veľmi zaskočená.

Vo chvíli, keď sa k nemu priblížila jej ruka, zdrapil ju za ňu a hodil starenu na zem vedľa ležiacej mŕtvoly. Sklonil sa nad ňou a svojimi temnými očnými tesákmi sa jej ako sekera do dreva zaťal do krku. Nie však preto, aby nasýtil svoje potreby, ale preto, aby zavŕšil svoju pomstu. „Pomsta je sladká!“ – odrážala sa jeho oslobodená myšlienka od vlhkých stien podzemia. A potom jej z krčnej tepny vytiahol úplne všetku krv tak, ako mu ju ona systematicky pila kým pri nej žil.

Nik v hradnom zámku netušil, čo sa onej noci stalo. A práve tej tmavej noci sa v malej drevenej chatrči narodil Athare a Kurikovi malý chlapec. Keď onej noci prichádzal na svet, zo steny sa zošuchol modlitebný kríž ich skromnej rodiny a s rachotom sa rozbil na drevenej podlahe. Nebolo času venovať tomu vtedy pozornosť.


Na druhý deň bolo krásne letné ráno. Kurik sa vybral za Atharinou matkou oznámiť jej novinu o ich čerstvo narodenom synovi. Nič netušuaci Kurik, aký osud ho čaká, zamával svojej Athare, ktorá mu poslala letmý bozk na cestu. Vyskočil na koňa a hybaj do zámku. No necestoval dlho. Pol hodina cesty i zastihla ho búrka. Bola to však búrka, akú ešte nik nevidel. Blesky udierali do stromov i do pevných obydlí, všetko sa pod jej silou a silným zvukom hromov ničilo. Čierne mraky sa nad krajinou mračili plechovým výrazom tváre a púšťali na zem veľké krvavé krúpy ľadu. Celá krajina sa odrazu premenila na krvou a smrťou páchnucu oblasť pokrytú ľadom.

Pomaly sa však všetko utíšilo. I mraky i blesky zmizli. Ba i vietor ustal. Prvé lúče slnka hľadia na zničenú krajinu. Kurik vyšiel z jaskyne, do ktorej sa mu podarilo pred búrkou ukryť i chcel nasadnúť na svojho koňa. Lenže akoby sa po ňom zľahla zem. Búrka si ho do strachu odetého vzala. „Nuž čo, hlavne že som nažive.“ – pomyslel si Kurik. Pomalou chôdzou teda kráčal popri ceste, hľadiac na zničené okolie. Domy zhorené a skoro všade lesný polom. Po niekoľkých hodinách putovania odbočil na lesný chodníček, ktorý už viedol k hradnému zámku. Bol si tým istý. Úzky chodník bol totiž z bokov obrastený húštinou, ako tomu v okolí zámkov bývalo.

Stmievalo sa. Do dna vyčerpaný Kurik si od únavy ľahol pod prvý strom, aby si oddýchol. Strom bol nádherne obrastený machom. Bol mäkký, ako jeho posteľ, voňavý, ako ráno nového letného dňa a hrial ako jeho krb v chatrči. Na oblohe sa zjavili prvé hviezdy a mesiac sa už do noci usmieval. Jeho svit sa predieral korunami stromov a svojimi lúčmi akoby Kurika varoval: „Nezaspávaj pod týmto stromom synku, lebo tu po polnoci vychádzajú duchovia mŕtvych. Kurik však spí ani drevo. Okolie vôbec, ale vôbec nevníma.

Odbije dvanásta hodina a duchovia mŕtvych, akoby na povel, vychádzajú po jednom z dutiny stromu. Takmer o Kurika zakopávajú. V momente sa akýmsi čudným spôsobom zmenili na čierne vlky a rozpŕchli sa po okolí. Ani čo by ich vietor rozvial. Iba jeden vlk tu ostal sedieť pri strome. Díval sa na Kurika ako spí. Bol to on. Duch Atharinho otca. Kurikovi sa sníva sen o jeho Athare a práve narodenom synovi.

Avšak cíti neistotu a bojí sa pohnúť. Akoby mal tušenie, že niekto na neho hľadí. Prebúdza sa a keď zbadá čierneho veľkého vlka, skríkne! Veľké stoporené uši, krvavé oči a tesáky, po ktorých mu tiekli krvou zriedené sliny ho vydesili. Strachom takmer stuhol. Jednou rukou šmátral okolo seba až schytil do dlane palicu a inštikntívne buchol vlka do papule. Prudko vstal a hybaj nohy na plecia smerom za nosom. Ledva míňal stromy. Utekal ako najrýchlejšie vedel a kričal o pomoc. Márne! Vlk mu bol stále za pätami.

Bežali dlho, veľmi dlho. Odrazu si uvedomil, že už nepočuje vlčí dych, či zvuk jeho veľkých tlapiek za sebou. Spomalil, obzrel sa za seba a zbadal, ako vlk obďaleč sedí na vysoko vyčnievajúcej skale a zavýja. Kurik celkom zastal a udivene pozeral na vlka. Keď zvuk vytia ustal, stretli sa im oči. V hlave akoby počul kostolné hodiny, ktoré práve odbili jednu hodinu v noci. Akonáhle tento zvuk hodín prestal, vlk sa vztýčil na zadné nohy a vtom sa škodoradostným, chladným, ľudským smiechom zasmial a zmizol v húštinách. Akoby ho bol les pohltil. Nezostal po ňom ani len tieň.


Ráno sa Kurik prebral na zemi, ďaleko od chodníka, na ktorý bol v noci odbočil z cesty. I začalo mu v hlave svitať. Athara! Narodenie syna! Spadnutý kríž rovno tej noci, veľký čierny vlk… Prepadla ho domnienka, že toto bolo zakliatie jeho novorodeného syna. A tak sa zamýšľajúc pomaly predieral pomedzi stromy, až našiel vytúžený chodník, z ktorého včera zišiel. Bolo to zvláštne. Celý deň po ňom putoval a až v podvečer, keď sa mesiac nad krajinou skláňal, zbadal akýsi hradný zámok. „No konečne“ – pomyslel si.

Obišiel múry, až našiel vchod pre služobníctvo, kde bývala Atharina matka. Zaklepal na dvere, zaklepal druhý krát i zaklepal po tretí krát, no nikto neprichádza otvoriť. Hviezdy nad hlavou mu rozsvietili spomienku ako mu Atharina matka kedysi vravela: „Počúvaj ma Kurik, ak nebudem doma a vy prídete takú diaľku za mnou až sem, vojdi dovnútra tretím okienkom od dverí, to vždy nechávam otvorené.“ I tak bolo. Okienko bolo otvorené ako mu vtedy vravela. Vošiel dnu, no doľahla na neho akási zlá predtucha. Najprv kríž, potom búrka, ľudským hlasom smejúci sa vlk s krvou na papuli, zamknuté dvere, čo nikdy zamknuté nebývali a nakoniec okienko, ktoré použil po prvý krát.

I hľadá Atharinu matku, veď napokon za ňou prišiel. Vojde do spálne, no izba prázdna, ba i posteľ je ešte riadne ustlaná. Prejde jednu, druhú a napokon i tú tretiu svetlicu, no po Atharinej matke ani vôňa nezostala. Iba čo sa Kurikovi čierny kocúr pomedzi nohy otiera a akosi ľútostivo mraučí. Ten sa potom rozbehol dolu schodmi, ktoré viedli do podzemných chodieb. Zastavil približne tri veľké kroky pred ťažkými železnými dverami a tam čakal. Kurik bol zvedavý, následoval ho. Pod ťažkými dverami zbadal stuhnutý potôčik krvi, ktorý sa tiahol až ku kocúrovej labke. Možno ho práve tá krv zastavila. Kurik potlačil dvere, ktoré sa s vrzgotom otvorili. Obaja vošli dnu.

Takmer sa potkol o dve mŕtvoly, ktoré ležali priam za dverami. Odrazu s prekvapením spoznal Atharinu matku i miestneho záhradníka. Tak sa preľakol, že chcel utiecť, no hneď ako sa otočil, tie prekliate ťažké dvere sa odrazu samé od seba zabuchli a zatarasili mu únikovú cestu. Pred nimi sedel na zemi čierny kocúr, no tento už nebol ten milý kocúrik Atharinej matky, tento bol čierny ako uhoľ, takmer ho nebolo vidieť. Jeho krvavé oči a hrôzostrašný vraždiaci pohľad si všimnúť ťažké nebolo. Vydesilo ho to! Čo sa tu preboha deje?

Len čo sa Kurik stihol spamätať, dva kroky pred ním stál duch Atharinho otca. Kurik stuhol na kameň a nemohol sa ani pohnúť. Hlava chcela, no telo akýkoľvek pohyb odmietalo. Ten duch sa s veľkou nenávisťou voči svojej celej rodine a úmyslom zabiť aj vlastnú dcéru rýchlo priblížil a vehementne sa zahryzol do neholeného, potom, prachom a búrkou páchnuceho Kurikovho krku. Po jeho výkriku bolo už počuť len mľaskavý zvuk Kurikovej vyčerpanej krvi. Trvalo to pár krátkych sekúnd, kým odišiel na onen svet.

Tri obete za dve tmavé noci. Athara myslela na Kurika po celý ten čas, čo odišiel z domu. No nikdy sa ho nedočkala. Prešiel tucet rokov a z malého chlapčeka sa stával chlap. Hrdo niesol svoje meno po otcovi. Rástol popri svojej matke Athare ako z vody. Zo dňa na deň mu jeho matka pred očami chradla viac a viac. Úzkosťou jej po celé tie roky srdce zvieralo.


Keď sme tento príbeh dočítali, v miestnosti ostalo úplné ticho. Sfúkli sme plameň sviečky a vedúci šepotom zavelil: „Ideme“. Myslím, že sa nám podarilo dosiahnuť, čo sme chceli.

Vyšli sme pred budovu a tam akoby niekto nechal rozsvietené. Bol práve spln. Kým sme sa na kraj lesa všetci presunuli, nebolo nám ani jedinú baterku zapnúť treba, mesiac nám doslovne svietil na cestu. Les bol ale temný. Nočná hra tak dopadla podľa plánu.