… cítim boje v mojom tele. Priznávam.
Prišiel som sem úplne normálne, teda podľa niekoho hriešne. Pán farár mi pomohli zmyť tento môj hriech. Niežeby som to vtedy nejako pociťoval, pretože som ledva svet vnímal očami, veď som mal len 14 dní, ale bol som takto bez môjho vedomia a neslobodne prijatý do spoločenstva s Ježišom. Vlastne som za „komančov“ mohol byť rád, že som vôbec pokrstený bol. Však?
Naučil som sa chodiť a naučili ma aj to, že keď je nedeľa je treba ísť do kostola. Vtedy som nechápal, prečo tam stojím, v tom lepšom prípade sedím, prečo všetci počúvajú toho „uja v plášti“, prečo vstávajú, šomrú si niečo pre mňa nezmyselné popod nos a prečo pri tom niekedy aj kľačia… Vždy som len opakoval čo robili ostatní.
Vtedy som ešte nevedel, že turifer i navikulár chystali kadidlo nie preto aby mi znova bolo zle, ale preto aby kňaz mohol incenzovať obetné dary, kríž, oltár i zhromaždený ľud. Bolo to pre mňa priveľmi pravidelné a vždy som sa obával ako mi bude keď znova okolo mňa prejde tá „dymiaca kabelka“. Boli to dlhé minúty, ktoré som tam v tichosti rátal aby to už skončilo. Nie vždy som to však vydržal. Dymiaci tymián jednoznačne vedel ako poštekliť môjho „vrátnika“ tak, že sa otvoril keď to bolo najmenej vhodné a sám som sa čudoval ako rýchlo som zvracaním dokázal zareagovať. Niekedy som ani nestihol vybehnúť von. Týmto mi boli časom odpustené návštevy božích stánkov. Už ma to neučili.
V dvadsiatich štyroch rokoch mi priateľka odišla na tri mesiace do zahraničia. Bol som na ňu hrdý a správal som sa tolerantne k jej odchodu. Ostala však po nej iba prázdnota. Akosi som cítíl potrebu túto prázdnotu vyplniť, veď som mohol rôzne, ale ja som sa prihlásil na farské katechézy v najbližšom kostole. Ja? Áno ja! Aký tymián? Nespomínam si. Pripravil som pre ňu jeden trojmesačník s týžennými cyklami článkov, ktoré som jej venoval po jej príchode a zároveň ju pozval aby tam pokračovala so mnou. Asi ma ten tymián opantal svojou vôňou omamnou.
Priznám sa, že dobrovoľne som bol v božom stánku naposledy na svojej svadbe ak nerátam svadby mojich známych. Akosi mi to tam nevonia, teda vonia tam zase ten istý tymián, ktorý dnes nemusím cítiť. Kadidlo vôbec a zemiaky s tymiánom? Bŕŕŕ. Akoby som jedol kúsok po kúsku múry môjho katolíckeho detstva. Keď zavonia tymián, je mi vážne zle…