Stojíš na brehu rieky a myslíš na svoj život
a zatiaľ, čo vlnky spájajú myšlienky jednu za druhou
teba trápi, že vraj žiješ tak oslnivo sivo.
Času prúd sa valí a tam je krásne za dúhou.

Ťažko je ti, keď ku krajíčku sa blíži plač,
vtedy máš čistú tvár, omytú slzami.
Pre túto bolesť ale nejestvuje žiaden fáč.
Prečo je v živote toľko krutých sklamaní?

Podávaš prst, potom ruku a nakoniec i telo,
podáš mu všetko, pretože mu veríš.
Zatváraš oči a akoby z jeho hlasu znelo:
„Prepáč mi, nechcel som, hádam sa s tým zmieriš.“

A keby neboli ho prezradili,
Pinocchio by ti neskôr isto podal ruky.
Poď! Nestoj tu.. jeho oči už inam zablúdili.
Vieš, toto nie je sen, to sú tvoje muky.

Možno sa raz usmeješ nad chápaním sveta.
Ale dnes? Dnes predsa bolia tieto smutné slová.
Bez krídiel ťažko človek bude lietať,
stojac na dne svojich síl, no skúša to zas a znova.

Opýtaj sa Anjelov, Pegasových rodu koní
ako letieť za láskou a obieliť si snár.
Opýtaj sa ako to tam v modrom nebi voní
ako a čím umývať zaslzenú tvár.

Oči cítia ako viečka nemajú už síl,
iba ranná rosa žiaľu vyhrieva sa na duši.
Upadla si k mokrým dlaniam sklamaní tých chvíľ.
Tak  zabudni! Tvoje srdce, ver, pre iného zabúši.

…pretože
nemá význam
hľadať význam
pre význam
strateného významu…