Prší a smutnú pieseň spieva čierna zem,
že tak dávno tvoja noha nestretla sa s ňou.
Ty len kráčaš, kráčaš v predstavách, ja viem
kam by si chcel, tak nelež stále pod pričňou.

Prší a na cestách prach má tváre od blata.
Kto ťa vydá do sveta ak nepôjdeš ty sám?
To, že oheň dažďom vyhasol, to nie je ale odplata
a neznamená, že navždy zdrhol k nebesiam.

Šťavnatý svet
plný oplzlých viet
plný premoknutých tulákov.
Im nevadí pár upršaných rán,
či na nohách protest otlakov.

Prší a každá kvapka volá „Nebuď taký zlý,
odpútaj sa od krbu a od pálčivých slov,
veď skús byť znovu blázon ako my,
pusť sa a maj hlavu plnú snov.“