Zamorené územie, vo vzduchu pláva kyselina závisť,
čo nesedí jej, zaženie, už nevieš kam a pokiaľ môžeš ísť.
Rukou siaha na tvoje ja a psychicky ťa tlačí k zemi,
do tváre ti napľuje, keď stráca pôdu pon nohami.

Idey a mottá, čo na tapetách prácne zašpendlené,
snáď zapadli do života, bo už nevisia, tam pálili na stene.
Aj pes hryzie majiteľa, keď nevidí, čo sa s jeho dušou deje.
Čo je veľa, to je veľa! Nechápe chápať! Kde je teda pochopenie?

Vonku „teplo“ pod nulou a prečo by sa malo srdcom kúriť?
Závisť a jej zásluhou musíš ty – a to ju isto teší – zúriť.
Pre myšlienky jalové so slzou kráčaš po studenej zemi
bez topánok na nohe a „Zet“ si myslí, že sa niečo zmení.

Neudáva dôvody a slovo „prečo“ nemá pre ňu význam.
Čo máš pekné vyhodí a tak sa pekne zväčšuje tvoj zoznam.
Vraj je dobrý záhradník, len „patie“ v tebe často pestuje:
apatiu ako krík a antipatiu ako záhon, čo ťa denne hostuje.

Možno jej len niečo chýba a priznať si chybu býva často ťažké,
v srdci jej cit chladne zíva, nemá chuť sa dívať na to sladké šťastie.
Už bosý chodiť nesmieš a nik nemá právo pľuvať ti do duše!
Dnes ty ju potrebuješ a zajtra ona teba a čas, ten aj tak ticho odkluše.