Tam pred bránou Šašo krvavý si oči pretiera.
Už doslúžil. Poslali ho do zberu. Ťahaj!!! – kričali v zlosti.
Sníma čiapku
a jeho stopy v rozmočenej zemi miznú.
Kráča do zabudnutia.
Kráča a kráča…
Už biely zápasník na jeho dušu kdesi čaká
a on vie, že musí dôjsť.
Svet mu je ale veľa dlžen…. on však jemu nie.
A tak mu spokojne krv kvapká, na kostým a na zem.
Značí si tým cestu,
aby mohol spomínať, na posledné kvapky,
ktoré ohraničili jeho život. Presne tak, ako blokáda nepriateľských vojsk zakreslená vo vrstevniciach starodávnej mapy.
Svoj hábit za krídla mení
a krv za rieku
a slzy za dážď.
Nie, on už nie je tým, čo býval,
už nie je ten, do ktorého si kopli v nevôli…
…už nie je.
Bol si super! Nie súper… Áno, Ty Šašo, Ty!