Čudné, divné, nezvyčajné a záhadné veci nemusia byť vždy čudné, divné, nezvyčajné a záhadné. Je to zase len uhol pohľadu. Zase len individuálny prístup.

Ba dokonca i v sarkazme majú tieto čudné veci iný význam. Veď posúďte sami.

Čudný muž vstáva skoro ráno aby mohol spraviť deťom niečo na desiatu. Do práce už chodí autobusom, lebo jeho auto „zlobí“, je nestabilné a „kašle“ keď prší. No čudný muž ušetrí takto, lebo benzín je drahý. Má vopred vyrátané financie. Má ich málo, no i tak sa niekedy usmieva. Cestou do práce ho z telefónu šteklia v ušiach empétrojky. Čudný muž si takto uvedomuje, že ešte funguje, lebo do práce ešte stále chodí.

Čudný muž doma nevysáva. Vysáva len keď sa mu zdá, že nie je čisto, alebo vysáva po sebe, keď sám narobí svojou kutilskou činnosťou neporiadok. Neperie, no udržuje systematický poriadok.  Nemá rád, keď sa jeho veci presúvajú bez jeho vedomia. Potom je zlý a je čudný. Nežehlí, no zato často varí, spláca pôžičky, platí šeky, obedy a ak mu ostane vie dať, keď ho doma oslovia. No keď už nič nemá, je čudný, je  nešetrný a nik nechápe ako je možné, že už nič nemá.

Čudný muž priberá a ešte k tomu smrdel, lebo fajčil. No už nefajčí dlho. Sem tam malý „doutníček“, ak sa naskytne veľká príležitosť. Utieka sa k jedlu. Teší ho viac ako čokoľvek iné. Navrhnúť, zohnať, pripraviť a zjesť. Je čudný, veď radšej nech športuje, veď priberá – už sa na neho ani nedá pozerať! No napriek tomu zrkadlo po sebe vyleští. Nerozbíja ho a ani nepoškriabe aj keď tam vidí niekoho celkom iného. Vidí tam takého, akého by chceli iní. On je ale čudný, lebo nie je taký. Je svoj.

Čudný muž spieva. Spieva s gitarou i bez nej. Je to náplasť na rany. Hrá i bez spevu a hlavne vtedy, keď mu je smutno. Ale musí tak robiť osamote, pretože je vraj príliš hlučný a otravuje. Je smútok tak hlučný?

Čudný muž je šťastný, keď sa môže rozdať. Keď môže pre niekoho niečo urobiť. Nezištne. Záleží mu na druhých. No už si hľadá aj na seba čas. Vraj to treba. A hádam sa mu to aj skoro darí, ale je čudný, lebo už má na seba čas. Už sa nevenuje toľko rodine a ani jeho deťom aj keď sú už takmer samostatné. Žeby práve preto? Je naozaj čudný, lebo konečne už vidí seba.

Včera videl seba v roli muža.
V zrkadle škádlivo hádzal po ňom posmešky.
Bol mu priam čudný ako zdechlá modrá ruža,
čo v sarkazme schováva sa pod striešky.

Včera tancoval na páperovom oblaku,
z rúk mu tiekla krv a z očí blesky vreli.
Hudbou plakal a márne sa mať snažil na háku,
kažé slovo, každú špinu, čo o neho treli.

Včera vstal a čudne mávol rukou,
čudne povzniesol sa. Čas rozhodnúť sa už!
Neobzrel sa, ani keď čudne pohol kľukou,
nech spraví, čo spraví, vždy už bude čudný muž.