Dvadsiatehotretieho apríla sme mali pohreb. Rodina sa nám zmenšila posledným odídencom do zvieratkovského neba na základné osoby, na ktoré platí zákon. Mama, otec a dve deti. Nič iné živé, čo by sme si zámerne chovali, sa v dome už nenachádza. Muchy, pavúky, možno mravce a myši, kto vie? Ale tie si nechováme. A zámerne už vôbec nie.

I skončila éra zvieracích miláčikov. Tá začala takmer pred viac ako desiatimi rokmi rybičkami a tak aj včera králikom zakrslým skončila.
Tento článok by som rád venoval pamiatke našemu zverincu. Netvrdím, že je koniec úplne, ale tak akosi sme už vyrástli a cítim, že deťom pomaly rastú krídla na odlet od rodičov. A dúfam len, že úmerne s rastom krídiel im ubúda túžba vlastniť zvieratko. Nie preto, že by som im to nedoprial, ale preto, že viac sa napokon o ne neplánovane starajú rodičia ako ich majitelia – deti. Veď to všetci poznáme ako to chodí.

Začali sme rybičkami. Prežili len gupky, ktoré si vzala suseda. Drevený, po domácky a na mieru vyrobený stojan spod akvária sme darovali miestnemu človeku na kúrenie. To akvárium aj s celou výbavou teraz čumí na nás z police v garáži. I tie malé akvárka, v ktorom mali deti neskôr „svoje“ rybičky – ja dodávam, že – chvíľu – ležia teraz pri ňom.

Škrečok džungársky nemohol predsa plávať s rybičkami v akváriu, alebo motať sa vo vani, či po byte. Potreboval svoju klietku. Keď zomrel, jeho klietku si užil Miško – škrečok roborovský. Klietka je tiež na polici v garáži. Obaja sú pochovaní u nás na záhrade.
Viac detailov o tejto ére nájdeš v tomto článku.

Medzičasom pribudla domov jedna oválna malá a potom aj relatívne veľká klietka na andulky. Andulky boli dve. Za zvukom týchto dvoch k nám cez okno priletela i tretia. Ale tá bola asi cestovateľ, lebo ako prišla, tak aj odišla. Zase oknom. Jedna andulka odišla na druhý svet, vzala si ju choroba a druhá sa teší z výsostnej spoločnosti andulky mojich švagrovcov. Je dodnes u nich. No klietka nám zdobí ďaľšiu z klietkovo-akváriových políc.

Klietka na králika má svoje výsostné miesto, ako inak, v garáži. Najprv jeden králik, potom druhý. Z niekoľkých vrhov ostali ďalší dvaja, ktorí boli ako jediní z nášho zverinca na dovolenke – odišli do Serede. Pred tromi dňami sme pochovali „samčeka“. Na kraji poľa. Blízko hrobu jeho samičky. Nech sú spolu aj po smrti.

A takto sme si z toho prvého králika so susedom uťahovali.
Jedna klietka bola však pre dvoch králikov málo. Postavil som vonku takú búdu. Bola zateplená. Vyzerala ako búda pre psa a potom, keď sa kúpili dve poschodové – originál na králiky – túto som rozobral a drévečka spálil. A teraz máme dve poschodové králikárne, ktoré sa nám už do garáže nezmestia.

Ako to bude ďalej so zverincom? To nikto netuší. Viem len, že do garáže sa tých klietok a akvárií už veľa nezmestí. Rád by som tadiaľ aspoň prešiel a vybral si odtiaľ bicykel, keď už tam nemôžem parkovať.