Je veľmi veľa vecí čo by človek chcel zo seba dostať mlčaním. Vlastne, písaním. No veľa z toho, čo sa mu naháňa v hlave a tlačí ho tam, von jednoducho nemôže. Niekto si píše denník a tam napíše snáď všetko, aby sa mu odľahčilo. A je možno spokojný. Ale ten denník je potom jeho tajomstvom, ktoré láka druhých. „Vieš o tom, že si vedie denník. Čo tam asi tak píše? Je tam aj niečo o mne?“ – určite zaujíma každého, kto o ňom vie. Vlastne sa stáva akýmsi druhom pokladu. V tom denníku býva často napísané práve to mlčanie…
Niektoré myšlienky, aj keď riadne v podvedomí, alebo dokonca priamo vedome, tlačia. Práve tieto musia jednoducho ostať tam, kde sú, pretože sa veľmi ľahko môže stať, že vďaka nefiltrovanej rýchlosti, akou z teba vyletia, budeš nie náhodou zaradený do kategórie egoista of the year. A ty ním veru nie si. Ty to vieš, ty altruista jeden! Ja viem, že si len chcel zo seba vypustiť paru. Ale žiaľ, horúcu…
A preto ti to povím takto: Radšej si kúsni do jazyka než by si mal niekoho svojim názorom, či postojom raniť. A vôbec by ťa neospravedlnilo, že si to nemyslel úmyselne a že to z teba, ako som už povedal, len tak bez filtrácie vyletelo. Darmo potom budeš vysvetľovať, že si tie pomyslené hasiace prístroje, ktorých úlohou bolo uhasiť horúce slová ešte predtým, ako z teba vyleteli von, na ich páľavu vôbec nepoužil.
„Mlčanie je zlato a preto, srať na to!“ – povedal som si sklamane pozerajúc sa na seba do zrkadla. I vzal som papierový kapesník a už s kľudom anglického džentlmena som poutieral kvapky slín, ktoré z mojich úst nervózne pri týchto myšlienkach na môj verný obraz v zrkadle vyprskli.
Žiadne slová, žiadne problémy! A to je čistá axióma!