Tma svojimi prstami kradne vlhké vlny na Dunaji. Má strach, lebo svitanie jej už siaha na rameno, aby sa rozplynula zo svojej skrýše, z ktorej o pár hodín znova vylezie. Nebude to ale tak skoro, lebo v zimnom čase je pánom tma. Ranná rosa potom ošetrí nočné rany vlnám a hmla ukľudní ich vírenie do hladkého povrchu zrkadliaceho tento šedý svet. A príde ráno…

„Vstávaj, je ráno!… je ráno… ráno…ráno…“ – ozvenou v mojej prázdnej hlave naráža pomätený hlas do vnútorných stien lebky. Pozriem na hodinky a nechce sa mi veriť vlastným očiam. Ich procesory na spracovanie videa sa dnes určite mýlia, určite mi poslali do toho malého mozočku zle zrenderovanú informáciu. Nemôže byť predsa len niečo po štvrť na štyri ráno! Veď mám pocit, akoby bol už deň!

Niekto mi ukradol spánok a keby som bol býval dával lepší pozor a nenechal si tak scvrknúť svoj vlastný mozog na minimum, určite by som bol schopný vydedukovať, kadiaľ ten zlodej spánku utekal a hlavne kedy mi zdrhol. Mohol by som si potom vypočítať trajektóriu a silu akou by som mohol po ňom hodiť tento môj spiaci ťukavý analógový mini budík, aby som ho primäl vrátiť mi ho späť. Kľudne by som dovolil, aby sa vrátený spánok znova vo mne usadil a uspal ma na nasledujúce aspoň ešte tri sladké hodiny. No on sa jednoducho nechal ukradnúť a teraz tu čumím do stropu ako taká bábika, ktorej sa pokazili samozatváracie oči v polohe ležmo.

Som asi otrokom niečoho, čo neviem ani pomenovať, ale cítim, že to na mňa účinkuje dosť dobre. Som ako divadelná bábka s ručičkami a nožičkami napojenými na špagátiky a v hlave len samé drevo. V lepšom prípade dutinka, aby mali kde slová rezonovať. Niekto tými špagátikmi hýbe a ja robím všetko, čo mi je po špagátoch dodané. Cítim v nich každý ipmulz!
Možno pre toto sa neviem dospať…

A prečo si jednoducho tie šagátiky neodstrihnem? Hm, dobrá rada nad zlato, že? Myslíš, že som o tom už nepremýšľal? Vieš, čo sa stane, keď tie špagátiky odstrihnem? Tak asi padnem na hubu a rozbijem si nos, lebo moje svalstvo, ktoré doteraz nebolo treba, ma vôbec nebude schopné uniesť. Moje drevené telo bude vhodné akurát tak na kúrenie. 

A ten niekto, ten hajzel, ktorý ma na tie špagáty uviazal mi teraz kradne spánok. Rána sú potom pre mňa skôr ako ranná rosa ošetrí rany vlnám a to je dlhodobo veľmi únavné… Veľmi.
Raz ale prídem na to, kto to je alebo čo to je, čo mi kradne spánok a zamávam s tým tak, že sa ma to bude báť a už sa to nevráti. Ja sa len tak vziať nenechám!!!