Denne mi chýbaš, cítim sa tak sám,
svet sa mi krúti, tvoju ruku postrádam.
Nebo je jasné a ja tu sám píšem básne,
že chcem byť tvoj, tak veľmi tvoj.

Sen sa mi rúca, cez prsty prepadá,
cez dierku kľúčovú vidím tvoju tvár,
niečo v nej horí a ja prenášať by hory
som chcel, tak veľmi chcel.

Slová zbytočné tie sú,
pre ten pocit, ktorý v duši mám
a sám sebou ostávam,
kým ty si pre mňa námet na román.

Polievku z písmien ti rád pofúkam
a na kraj taniera z nich tvoje meno poskládam.
Viem čo je isté a viem, že musí padať lístie,
ja viem, veď ja to viem.

Slová zbytočné tie sú,
pre ten pocit, ktorý v duši mám
a sám sebou ostávam,
kým nad hladinou letí kormorán.

Pre ružové okuliare,
pre ružové vločky snehu,
nakreslím tie črty tváre,
čo rozplývajú nehu a z brehu a v strehu…

Slová zbytočné tie sú