Myslel som si, že už je všetko, až na ten pupok, v poriadku. V sobotu, keď ma primár preväzoval mi poradil, aby som nešiel na preväz v pondelok hneď ráno, lebo je tam veľa ľudí, vraj je to najlepšie na dvanástu.
A tak som poslúchol. Prečo by som nemal veriť?

V pondelok som sa teda vybral ráno do práce, veď je predsa všetko v poriadku, no nie? Na obed som sa dovalil na chirurgiu. Bolo tam neskutočne veľa ľudí, to mal primár pravdu. Chcel som si zobrať čísielko, podľa ktorého volajú pacientov do ambulancie, no nebolo už aké. A keďže som si spočítal, že tých čísiel tam denne dávajú 50ks, tak tam asi budem dosť dlho trčať. A tak aj bolo. Kým ma zavolali dnu, prešli celé dve a pol hodiny.

Ďalší termín preväzu mi dali v stredu, teda nie na druhý deň ako som bol očakával. V utorok som teda nabehol do práce, ale ako som písal, soplík a kašeľ sa mi akosi pomaly rozhosťovali po mojom tele ako kedysi tá bronchitída. Ledva som to dal. Utekal som z práce hneď ako len to bolo možné aby som si mohol ľahúť a čo to ešte vypotiť. Teplota sa mi stále držala tesne nad 37°C. Psychicky sa bolo treba pripraviť na druhý deň tak, aby telo poslúchalo.

Ráno som však myslel, že ani nevstanem. Skontroloval som si zase teplotu, lebo som sa cítil mizerne a bola zase tam. Na preväz som ale musel. Priletel som na chirurgiu okolo pol siedmej a vzal som si číslo 4. Presne o hodinu ma vzali dovnútra. Odchádzal som s pocitom, že sa mám ísť dať vypísať a prečo som vraj chodil do práce, keď mám ležať doma….. no dobre, nebudem hrať hrdinu a tak som šiel navštíviť obvodného.

Rovnaké výčitky som si vypočul aj tu a okrem balíku liekov, ktorý mi predpísal som so sebou držal v ruke PNku na celý týždeň. A tak som sa jej vyhýbal. Keď sa nedá, tak sa nedá. Asi je to lepšie aj pre mňa a aj pre kolegov, ktorých aspoň neohrozujem mojim kašľom, či sopľom. Zaniesol som ju do práce a už je len na mne ako sa mi podarí tú chorobu vyležať. Na preväzy ale chodiť aj tak musím a aj napriek tomu, že to bude časovo mimo vychádzkových hodín, ktoré mi obvodný lekár na PNke povolil.

Niekedy si človek myslí, že všetko už bude dobre, vlastne to aj tak chce, ale niekto sa rozhodne celkom inak a tak treba zase popreskakovať pár nečakaných prekážok, ktoré nám život len tak znenazdajky postaví do cesty.