„Je tam. Vidíš? Tam vzadu je tá tvoja… a moja… moja je… počkaj.. aha, tam, …tam vpravo. Vidíš ju?“

„Mhm, vidím. Ale prečo ja tá moja menšia ako tá tvoja?“

„Neviem, možno preto, že s tou mojou sa spojím skôr, ako je to súdené tebe?“

„Spojíš skôr? Ako mám tomu rozumieť?“

„Pozri, na tento svet si prišiel len na zlomok toho, čo znamená čas vo vesmíre. A prišiel si zo svojej hviezdy. Najprv si tam tak stál a rozhodoval si sa, v ktorej časti tejto zeme začneš svoju púť. Tu tomu hovoria život. No a potom si dostal telo a meno. To preto, aby ťa tu poznali ľudia a vedeli ťa rozlíšiť od iných, čo prišli sem zo svojich hviezd. Chápeš?“

„Aha. Takže ja som hviezda?“

„Jasné, že si hviezda! Každý z nás je hviezda, ktorá tu má dočasne svoje miesto.“

„Jéj, takže ja som hviezda!“

„Mno? Áno, jasné! A práve preto si myslím, že každá hviezda tam hore niekomu patrí. Vidíš? Preto je ich tam tak veľa. Odišli sme odtiaľ na skusy sem. A je to fajn mať telo a skúsiť tak, aký je to pocit mať celkom iné starosti, ako máme tam doma, na svojej hviezde.“

„A prečo sme museli sem?“

„Nemuseli. Každý z nás sa tak rozhodol sám. Aj ty si sa rozhodol, že teraz tu budeš so mnou sedieť nad roklinou. Ja som to predsa po tebe nežiadal. Ale som rád, že si tu a že sa môžeme porozprávať. Vieš, komunikácia… taká tá normálna, orálna, keď z úst vychádzajú zvuky poskladané do znakov, cez ktoré si rozumieme, je fajn. Nie? Toto doma predsa nemáme!“

„No to ja ale neviem, či to tam nemáme. Ja si to už nepamätám.“

„To nevadí, že si to nepamätáš. Povedz mi, ale úprimne, ako ti je?“

„Akože teraz? Ako mi je tu a teraz?“

„Aj teraz, ale aj tak celkovo. V tomto tele a s týmto menom…“

„Ja neviem, teraz je mi fajn, keď sa s tebou rozprávam ale…“

„Aké ale?“

„No… ja neviem. Je to tu celkom iné, ako som si predstavoval.“

„Ale veď to musí byť iné. Je to predsa skúška, preto sa tomu hovorí – išiel som na skusy. Chápeš? Nemôžeš predsa chcieť v tomto svete, aby bolo všetko tak, ako si to predstavuješ. To by potom bolo ako u nás doma na hviezde. To by vôbec nebola zábava.“

„To asi nie, máš pravdu. Vravíš, že tá moja hviezda je preto menšia, lebo sa moja púť skončí neskôr ako tá tvoja?“

„No je to pravdepodobné, pokiaľ to sám nezmeníš.“

„Ale doma mi tak často nebývalo smutno, ako mi je tu.“

„To je v pohode, ak ti nabudúce bude zase smutno, príď za mnou až výjdu hviezdy, sadni si sem a pozri sa hore. Tam, kde je tvoj domov. Tam, kam sa raz vrátiš a necháš tu svoje telo i svoje meno. Bude to, akoby si sa zobudil zo sna a zrazu zistíš, že je zase všetko také dobré, ako tomu bolo predtým. A hneď ti bude lepšie, uvidíš, ty moja malá smutná hviezdička.“

„No dobre teda, ale ešte mi povedz, prečo sme pri odchode museli odovzdať doma krídla?“

„No lebo si šiel na skusy za človeka a tí predsa nemajú krídla.“

„Ale ja by som chcel lietať!“

„Nemôžeš. Ako by si lietal, keď nemáš krídla?“

„Hmm… chcem ísť domov. Lietať. Vidieť znova farby a zobudiť sa tak, ako predtým. Myslím, že tvoja hviezda nie je preto bližšie, že sa spojíš s ňou skôr. Toto všetko je len sen. …. Svet je divný, maj sa, ja letíííím….“

„Niéééé!!!! … čo si to? …. kam si to? …prečo si skočil? počuješ ma? prečo? ….veď nemáš krídla!“

A tam hore… tam vzadu… to nebola jeho hviezda.