„Mladý muž, odlož tú cigaretu, lebo nám popáliš striptérku!“

Zafajčený podnik, útle priestory, zatiaľ nie veľa ľudí. Väčšinou kolegovia, ktorí mi prišli potriasť pravicou do „nového života“. Ajáj, takto o dvadsaťštyri hodín už budem na svadobnej veselke ako ženích tak sa treba dnes poriadne zabaviť. Vtedy som ešte fajčil a v takýto večer som do seba súkal jednu za druhou, aj tak som vedel, že mi z toho bude ráno zle. Chcel som sa jednoducho odviazať ako taký nerozumný chlap.

Už som prehodil pár viet asi s každým, bol to super pocit byť chvíľu stredobodom pozornosti, ale len do chvíle kým som na parkete s cigaretou v ruke nepočul tú vetu: „Mladý muž, odlož tú cigaretu, lebo nám popáliš striptérku!“

Od tohoto momentu sa všetko zmenilo. Odrazu som bol celkom triezvy a riadne zarazený. Vôbec som netušil, že si na mňa niekto z kolegov prichystal takúto habaďúru. Čo slová, slová som v tejto chvíli vôbec nenachádzal, jediné na čo som sa zmohol bol útek ku stolu odkiaľ sme išli tancovať. Lenže tu nikto nesedel a tak som sa vlastne schoval do prázdna. Darmo som pohľad zabáral do stola a plného popolníka.

Prišla ku mne a všetci ju pozorovali. Vyložila si jednu nohu na stôl a vehementne zahlásila: „Ty sa ma bojíš?“ Ani nebudem písať kam sa mi zaboril pohľad keď som sa k nej otočil. Uf! Jasné, že som odpovedal, že nie. Típol som nedofajčenú cigaretu, vzala ma za ruku a hop-šup-tralala už sme boli na parkete.

„Kto tam dal tú vysokú barovú stoličku a ešte k tomu do stredu parketu?“ Nestíhal som sa v duchu čudovať.

„A kde sa tu vôbec vzalo toľko ľudí?“ Odrazu bol plný podnik. Mno, celkom som zneistel. Neostávalo mi však už nič iné, nemohol som predsa pokaziť zábavu ľuďom a tobôž nie mojim kolegom. Než sme prišli k pripravenej stoličke stihla ma mierne vyspovedať:

„Máš narodeniny?“ – spýtala sa.

„Nie, zajtra sa žením.“ – asi som sa nemal priznať, lebo evidentne netušila k akej príležitosti si ju objednali a v tvári som jej videl šibalský úsmev. „No amen tma! Asi sa mám na čo tešiť!“
Tá myšlienka mi ešte v hlave nedoznela a už som cítil ako sa mi snaží rozopnúť môj opasok.

„Hohóóó, tak toto nie.“ – cukal som. Veď ja som ešte nikdy doteraz nevidel striptýz a hľa, prvý a hneď so mnou! Ajáááj, toto fakt nemôžem dovoliť, veď mám na sebe vojenské trenírky!!! Prečo som si ich dal zrovna dnes? Škoda, že som nad tým nepremýšľal skôr, teraz už s tým nenarobím nič! Isto som sa červenal, ale v tej tme…. no aké šťastie (už vtedy som asi mal vedieť niečo o tom intímnom).

Opretý o zábradlie som sa vonku po tomto jej vystúpení ešte hodnú chvíľu snažil dýchať čerstvého vzduchu a stráviť, čo sa vlastne v túto noc vo mne udialo. Beatrice bola vážne dobrá.

Pripadá ti to bežné až patetické? Áno, možno áno, ale len do chvíle keď tam nestojíš sám.

Howgh.