Byť večer už polnoci svoju službu predával skrz noc
a čoby v tom tieni tvoju tvár v lampy šere nevidiac,
s úsmevom si meno svoje, čo v tajnosti má na mňa čiusi moc,
vyslovila tak, že som sa chcel štipnúť… „Som tu hádam?“ – neveriac…

A rušená tichota len hŕstkou ľudí cudzích hlasov, v tom ostatnom svete,
ledva som zmohol sa na ušmudlaných pár, isto zvláštnych, viet,
bo vo chvíli tejto, nie, nemôžem byť tu, to iste chápete,
je predstaviť si ťažké, že tých ľudí tu navôkol niet.

Zahalená tmou, tým prekliatym šerom práve…
Znova obraz tvoj len z fotky poznám a rečí, či obrysov noci…
Neviem kto si, no si pre mňa niekto ako biely anjel v tráve,
čo spod viečok pri brieždení uletí, keď hladiť ho túžim hoci…