Labužnícky príspevok. Vegetariánom vstup zakázaný! ;o)

Tak som si konečne sadol k stolu. S kolegovcami sme si ponalievali z pripraveného vínka. Ja len strik, aby som sa nezošuchol pod stôl skôr ako si zaspievame. Veď sa poznám, tak prečo riskovať. Na stole okrem vínka čaká miska s baraními rohmi, uhorčičkami, feferónkami, no proste s parádne farebnou doplnkovou „výživou“.
Už len tá húska s lokšami chýba.

Než sme sa pozbierali do plného počtu ku stolu vypočul som si z vlastného žalúdka bedákanie o tom, ako je tam prázdno. Nuž nenechám svoj žalúdok predsa tak dlho čakať a šup tam aspoň zo dva kyselé baranie rohy. Veď treba pripraviť podklad na to, čo príde po nich. Éj, už aby to bolo.

Očami i rečami sme zabíjali neskutočne dlhú chvíľu komentovaním miestnosti i keď sme ju dokonale poznali od vlani (ono to bola reálne iba chvíľka, ale s hladným žalúdkom to bola neskutočne dlhá chvíľa) . V tvárach nám bola vidieť nedočkavosť, vzrušenie nad touto udalosťou a v samotnej podstate aj ten hlad. V tento deň nejeden z nás šetril na obed svoj „kotol“ aby ho teraz mohol zaplniť tou očakávanou fantastickou chuťou. Hmmm, tá vôňa, všetko bolo evidentne pripravené, pretože stačilo zatvoriť oči, na chvíľu sa odosobniť a už som sa aj videl v „Haligande“ – vysnívanom svete Ucháňa a Raťafáka, vo svete kde sa nemuselo pracovať a pečené holuby samé z neba do úst padali. Spomínam si na tento kultový detský seriálik akoby som ešte včera bol dieťaťom. A teraz tu sedím a čakám kým mi rovno pod nosom pristane pečená hus.

Na vedľajšom stole sa už podávalo. Podvedome sme robili na stole miesto aby bolo kam položiť tú nádherne voňajúcu misu. Tak. A už je tu. Šesť párov očí sa pozeralo na tú nebohú húsku lačnými očami. Ale iba do chvíle, kým prvé „mäsko s rúčkou“ preskočilo na prvý prázdny tanier.

Tá neskutočnosť chute, tá čerstvosť a chrumkavosť! Zabudni nateraz na diétu chlapče, toto je raz do roka! Buď nemilosrdný a nepremýšľaj o tom, že to bola húska, je to len mäso, chutné mäsko, buď egoista, buď sadista a daj si….. – ozýval sa nekompromisne môj nedočkavý žalúdok.

Spočiatku sme príborom decentne po kúskoch oddeľovali mäsko od kosti, decentne sme krájali mäkké lokše a so zodvihnutým malíčkom sme zapíjali vínkom – decentne sme však veľmi skoro zabudli na decentnosť, veď tie nohy mali rúčky! Nožíky už ledabolo ležali po stole a oči sa prekrúcali pod viečkami pri každom zakúsnutí. Môj „kotol“ je asi malý. Zaplnil sa príliš rýchlo.

Padá na mňa ťažoba. Teraz pátram, či som sa ťa húska moja prejedol a či veľa vínkom zapil.

Ani neviem, zbehlo sa to tak rýchlo. Už nemám chuť spievať, som prežratý.