Prišli na svet, aby sa vraj stretli.

Sny sú zvláštne. Nemám teraz na mysli tie, keď človek o niečom sníva v zmysle, že po niečom alebo niekom túži. Mám na mysli tie reálne sny, tie skutočné, ktoré generuje mozog v stave beta a vyššie, teda kým telo v noci regeneruje v spánku. On ich máva často. Dalo by sa povedať, že každú noc. A máva ich vždy farebné. Niekedy nevidí tváre, iba tuší, kto to je, ale niekedy vidí a vníma ako reálne úplne všetko. V takom prípade má potom ráno dosť veľký problém sa zorientovať či to, čo v noci zažil bolo skutočné, alebo nie. Niekedy je to celkom slušný záhul dostať sa z takto dezorientovaného stavu.

Pri zachytení slovného spojenia „Na hrane“ pomernej väčšine z nás hneď napadne „Život na hrane“, lebo tak to býva vo väčšine prípadov aj myslené. On má však inú líniu myšlienok, s ktorými sa tieto dve slová spájajú. Sú dynamické aj napriek tomu, že sú súčasťou jeho života. Nie je však správne to v týchto prípadoch generalizovať, pretože symboly ich významov sa priamo nespájajú. Práve naopak, rozchádzajú sa celkom iným smerom, ako by sám chcel.

Prší.

Kvapka kvapku zhora nadol naháňa. Míňajú sa. V nebesiach vznikli a tu na zemi zahynú. Majú celkom dlhú cestu. Sú ako padajúci ľudia. Môžu si jedna druhej kurizovať, zjednotiť sa, alebo sa nenávidieť a nikdy nesplynúť. Je to ich voľba! Len ich! Kým dopadnú, môžu všetko. Ale len v rámci mantinelov svojej cesty. Potom už nič. Celkom nič! Len náhrobný nápis: „Tu leží Kvapka. Česť jej pamiatke…“.

Vraj už veľký nebude. Vraj bude už navždy dieťaťom… pripísala mu pod jeho post na fb jedna osoba, ktorá ho celkom dobre pozná. Nuž tak sa zamyslel, kde je vlastne tá pravda a či to vôbec má význam sa zamýšľať týmto smerom. Veď čo môže preto spraviť, aby bol už veľký? A chce byť vôbec veľký? Veď fyzicky už veľký dávno predsa je. Čo robia veľkí ľudia? Ako sa správajú? Majú v živote niečo viac ako on?

…a finálne sa isto obaríš, lebo vieš, že bez tejto konklúzie a práve týmto procesom úpravy vody sama za posledné roky zovrieť nevie, udeje sa mnoho vecí, takpovediac, proti srsti. Všetko však záleží na osobnostnej povahe toho, komu sa tie veci dejú. Pozitívne naladených rozosmeje i spôsob, akým sa tvoria bublinky pri vare, no negatívnemu jedincovi sa nepáči ani to, kto tú kanvicu a načo vôbec zapol. A teraz sa priznám, nie o reálnej kanvici tu píšem, lež silnou metaforou preloženým spôsobom, priam na zakrytie konkrétneho pomenovania všetkého, čo sa vo vnútri deje. V pomyslenej kanvici, kam denne vodu dolievaš,… na mieste, kam sa horúce dno dotýka vody samotnej a mení jej skupenstvo vplyvom teploty a času. Chaos a racionálny „rozpľask“.

Jak „zábavné“ je byť v tme bez seba!
Vidieť len svoj vlastný tmavý a pochmúrny tieň zavesený v garáži na ručne pletenom lane… vidieť ho hompáľať sa tam vo vôni sušiacich sa klobás..

Minulé leto mi jedného dňa zavolal kamarát, či mu nepomôžem niečo preniesť. Vraj sám to nedá. Samozrejme, že som si spravil preňho čas a naklusal som k nemu, veď býva toť, na vedľajšej ulici, čo by som kameňom dohodil. Z istých dôvodov potreboval reorganizovať dvor i záhradu a sám niektoré veci preniesť nedokázal. Sklamal ma, myslel som, že je silnejší Rambo, ako sa tváril. Asi prehodnotím kamarátstvo s ním. (smiech).

Sladkých vecí sa veru nebojí, rozhodne preto nikdy nebol sacharofobik. Vždy si totiž doprial čokoľvek sladké a v akomkoľvek množstve. Aj jeho hovno muselo byť z toľkej dávky cukru sladké! Jeho telo si s tým doposiaľ vždy poradilo, tak prečo by to malo byť teraz inak? Takto sa presviedčal a presviedčal a hlavu si z toho nerobil. Až do istej chvíle, kedy si to uvedomil, kým naozaj je.