„Ponuka jedál obmedzená!“ – prebehlo mi hlavou, keď si mi spoza svojich hrubých dverí kupodivu ochladila, ale krásne osvetlila tvár. Už hodnú chvíľu do teba pozerám ako dieťa, ktoré nevie, čo by si v tej chvíli dalo. „Zas ňúraš? Nevymýšľaj a daj si, čo je navarené.“ – akoby som počul dospelý hlas za mojím chrbtom. Lenže už dávno nie som dieťa a mám teraz „žravku“, no výber je v tebe ako v komunistickej predajni lahôdok pred záverečnou. Žiaľ, len pre mňa.

Nie, veď vidím, že tam nemáš tak prázdno, že by sa ti tam i myš od hladu obesila. Si naozaj plná. Dokonca tak plná, že ani nie je kam uložiť zvyšky po obede. Preto sú ešte na sporáku. A ja už viem, prečo si v poslednej dobe, chúďa moje, taká plná.

Prestal som totiž dojedať zvyšky. A nielen to. Môj jedálniček sa zúžil na selektívny výber požiteľných potravín bez následných príznakov bolesti zo skonzumovaného jedla. Ak si HIT pozitívny, vieš o čom vravím. Je to už žiaľ tak. Aj ja už patrím do tejto skupiny histamínových intolerantikov a je mi z toho smutno. Všade píšu, hlavne nepanikár, nezúfaj, neupadaj do depresie, je predsa veľa jedál, ktoré sa stále dajú konzumovať. Pche, vraj nepanikár, nezúfaj a neupadaj do depresie! Blíži sa obed, hlad skrúca žalúdok ako ruky práčky keď žmýkajú prádlo a stále nevieš, čo môžeš zjesť, aby ti zas nebolo tak zle ako inokedy.

Lenže ty toto nechápeš, chladnička moja, však? Tebe je to vlastne jedno, lebo čo do teba vložím, to si tam na mňa počká a pekne sa do tej doby odleží. A to je to, čo nesmiem. Nič nesmiem jesť dva krát s odstupom času. Vždy len nové a čerstvé. Takže už žiadne „Nevymýšľaj a daj si, čo je navarené!“ Už je treba len reálne vymýšľať a kombinovať.

Teraz tam stojíš viacmenej len pre moju rodinu, lebo môj jedálniček je založený na maximálnej čerstvosti, aby prípadný histamín v jedle nemal čas expandovať, čo v tvojom prípade sú len veci skladované. Na jednej strane je to fajn, povieš si, že ješ zdravo a len samé čerstvé veci, ale na strane druhej, v obchode s potravinami strávim dva krát taký čas, kým nájdem tie správne selekciou čítania obalov a zložení. A čo „žravka“? Alebo keď dostaneš na niečo konkrétne chuť, čo v žiadnom prípade nesmieš? Ako to riešiť? Zatiaľ netuším, ale hádam si cestu nájdem.

Určite sa tu nebudem rozpisovať, čo sa smie a čo nie, pretože je toho naozaj veľa a stále som v tom nováčik. Ešte som totiž nenabehol na rutinu, kedy by som si bol istý, čo naozaj môžem a čo nemôžem jesť, čo mi spraví zle a čo nie. Stále hľadám zdroje. Uff. A ani tie zdroje nie sú pre všetkých rovnaké. Je to cesta pokusov a omylov na vlastnej individualite.

Chladnička moja zlatá, nevravím, že už nie sme kamaráti, vieš dobre, že si vždy bola a aj stále si mojou súčasťou života, ale viac teraz budeš svojimi vnútorným priestorom slúžiť iným ako tým mojim pár veciam, ktorých skladovanie je v tebe akceptované. Ale sľubujem, že sa i naďalej budem o teba starať.

Pomaly, ale isto začínam spomínať, aké to bolo, keď som z teba na tretí deň vybral veľký hrniec s kapustnicou a až do horúca si ju prihrial. To bola ale šmakocinka! Alebo keď si mi strážila fajnovú klobásku, ktorú sme s kamarátmi vlastnoručne vyrobili a potom som si ju uvaril, či upiekol. Počkaj chvíľku, utriem si slinu, aby som toto mohol dopísať… Alebo keď som bol s kamošmi na pive a popritom som si bez výčitiek a strachu z dôsledov mohol dať grilované koleno, alebo steak, či tatarák. Alebo keď si pri mne stála, keď som sa snažil diétovať a šokovaná si v sebe skladovala tebe neznáme potraviny a ako som napokon aj tak pochopil, že som na jedle závislý, či sacharofil a salkár. A o chladenom pive, ktoré si mi vždy krásne vychladila ako zo siedmeho schodu ani nehovorím.

Milá moja chladnička. Rád by som Ti poďakoval za tvoje služby, s ktorými ešte nekončíme, ale prajem Ti, aby si uniesla tú tiahu nedojedených jedál, ktoré sa teraz v tvojich útrobách budú nachádzať omnoho častejšie ako doposiaľ. Bol som zbavený kompetencie dojedať.