Priveľa bleskov v zúrivosti znova.
Priveľa hromov už pohltilo slová.
Priveľa kvapiek dažďa padlo sĺz,
na smutné líce premočené skrz.

Pramálo bozkov vo vášni, či bez nej.
Pramálo lásky, čoby len tej bežnej.
Pramálo dotykov poznačených nehou,
dosť bolo prázdnoty omývaných brehov.

Lámu sa konáre pod ťarchou vlastných listov.
Lámu sa myšlienky z nezmyselných drýstov.
Láme sa šťastie, kým rana po ňom šliape
a chuť takto žiť sa márne späť driape.

Vyhasol oheň a s ním aj všetky tiene.
Vyhasla zmyselnosť objavovať siene.
Vyhasla túžba udržať vlak v chode,
zamrzol vzťah v tmavočierom bode.