Už dávno som nič nepísal

A nie je to tým, že by nebolo o čom. Práveže je! Ale sú tu isté bloky… čo bloky? …hory blokov, z ktorých by sa už dnes dal postaviť taký menší panelák.

Napríklad taký morálny blok. Niekedy je lepšie mlčať a nielen slovom, ale i písmom. Dôvod je prostý. Aby slová neboleli, keď zasiahnu. Myslím, že toto naozaj nie je potrebné rozvádzať.

Apropós, rozvádzať! K tomu by som tiež mal čo povedať v zmysle hypotéz a zvratkov vlastného vnútra. A nie je to o slovenskom pravopise akože žiaci ideme rozvádzať túto vetu. Ale prečo? Prečo to kričať do sveta, keď to ledva lezie von? Ani keď to v samotnom vnútri strašne páli? Nie! Prečo sadiť chilli, keď ho nesmiem konzumovať? Ja mám na jednej strane chilli vo forme zeleniny veľmi rád a nemám veru strach zo Scovilleho stupnice, no na strane druhej, keď dôjde k veľkým rozhodnutiam… A tie následky! Tá bolesť! Tak načo by som šiel sám proti sebe?

Alebo taký blok lojálnosti. Vo všetkom, do čoho som sa v mojom živote pustil dostalo zlatý punc lojálnosti. Vždy! Tak ma vychovali. Vštepili mi to do prirodzenosti. A aj vtedy, keď som pred bohom sľuboval v dobrom aj v zlom, som sa ňou podpísal. Netušil som ale, že sa všetko zmení. Že sa všetko tak nejak obráti proti mne a ja budem tým, na koho sa bude ukazovať prstom za všetko zlé. Hold, ak lojalitu zlomíš, bolí to. A ťažko sa s tým zmieruje. Dokonca tak ťažko, až upustíš z boja proti vlastnej snahe so zlomenou dôverou. V samého seba! A to fakt bolí!

Aj blok altruizmu, keď vlastná hodnota je až na samom konci. Až tam niekde vzadu. Až sú všetci okolo spokojní. A to je radosť uvedomiť si, že aspoň časť ich úsmevu je aj mojím dielom. Vlastné šťastie tu dostáva patinu egoizmu, ktorou je osoba snažiaca sa od altruizmu odpútať a odrazu je z teba niekto iný. Niekto celkom iný, hnusný a s nepochopiteľne pomiešanými prioritami, na ktoré bolo okolie prirodzene zvyknuté. Neplníš očakávania? Tak si egoistický hajzel! Ich ale nezaujíma, že podstata lojálnosti sa konečne obrátila k samej sebe, ale zaujíma ich, že je pre nich nežiadúca.

A akoby prirodzene začneš premýšľať, či si vôbec sám žiadúci. Či už neprekážaš. Či máš ešte v sebe farby, ktoré by zaujali, či možno niekoho ešte bavili… Je ešte taký maliar, ktorý by o moju paletu stál?

Tých blokov je naozaj mnoho. Miešajú sa vo víre a redigujú svojím chaosom výsledný smer mojej cesty. Nanešťastie!

Nebol som však celkom ticho. Za tú dobu som napísal tri nové piesne. Lenže téma je tmavá a jej tóny sú smutné. A nepatria do mojej vitríny pozitivity, ktorú sa tak snažím už kvôli sebe postaviť…

A preto je vtedy lepšie radšej nepísať nič. Lebo ak už raz napíšeš, tak sa potom nečuduj…