„Kurva, ja som v gitare!“ – povedal prekvapene kamarát, keď sa zhulený váľal na posteli na chate, kde sme silvestrovsky žúrovali. A hneď na to nám do detailov opísal ako sa cíti. Ako nad sebou vidí struny nad kruhovým rezonančným otvorom gitary a ako sa tam ukrčený v sediacej polohe drží rukami jedného z výstuhových rebier akoby ho chceli odtiaľ vytriasť. Pevne a rozhodne…

Dnes v tom vidím veľkú symboliku, ktorú som si v tom veku a v tom okamihu, keď sa toto stalo, vôbec neuvedomil. Byť totiž dobrovoľne do gitary uväznený je vlastne super. Je to čiste virtuálna záležitosť a tá šestica strún nad otvorom sú ako mreže na duši, ktoré ťa pustia do sveta len keď ich rozozvučíš a uvoľníš tak medzi nimi priestor pre šťastné chvíle…

Takéto mreže na gitare nikdy nesklamú! A ani gitara nikdy nesklame. Vždy počká. Neutečie. Ona sama je ako jedinečná cela, ktorú si otvoríš vlastným kľúčom. A presne tak, ako spisovateľ prostredníctvom pera vydáva zo seba tie nechytateľné pocity, ktoré odrazu dostávajú svoju formu v očiach čitateľov, tak dostávaš zo seba svoje nechytateľné a nevypovedané myšlienky cez zvuk tohoto sladkého nástroja pre uši poslucháčov na krídlach vlastnej duše. Je v nej ukrytých neskutočné množstvo tónov a ich fantastických kombinácií, ktoré čakajú len na to, aby si ich objavil. Aby si sa s nimi pohral ako malé dieťa s jeho obľúbenou hračkou. Počká, kým dostaneš tú správnu emóciu, ktorá by ich dokázala vydolovať z hĺbky nástroja pre vyjadrenie momentálneho (alebo mentálneho?) pocitu. A vôbec v tom nie je sama. Ak k jej zvuku pridáš ústnu bluesovú harmoniku, pripevnenú v stojane tak, že môžeš hrať na dva nástroje súčasne, je z toho hotová symbióza ekvilibristických kúskov relatívne zhmotnených a príjemných takmer komplexných zvukov. Čo na tom, že sa mýliš? Veď celý svoj život sa niečo učíme a nie je vôbec podstatné byť dokonalý. Podstatné je mať chuť, či dokázať byť dobrovoľne uväznený do toho, či onoho nástroja, aby si sa uvoľnil a zahodil za seba aspoň na chvíľu všetky svoje strasti, či duševné výmoly, ktoré dokážu tak neuveriteľne a nepríjemne tlačiť.

Zajtra vymením mreže nad rezonančným otvorom. Ich cinkavý zvuk bude inšpiráciou pre nové kombinácie tónov, lebo vždy tomu tak je. Nové veci prinášajú nové spôsoby. Nové sposôby spôsobujú nové nápady, nové nápady zase nové postupy, nové postupy, nové výsledky… a tak ďalej. Vďaka tomu, že táto cela nie je za trest, ale dobrovoľná, možnosti sú nekonečné. Stačí im len venovať pár chvíľ a na revanž dostaneš spokojnosť, úsmev na tvári a možno i obdiv. Niekto sa totiž dobrovoľne takto uväzniť nedá, lebo nechce. A niekto by aj chcel, ale nemá ku svojej cele kľúčik…
A o tom to je. Kľúč je istota k úsmevu. A úsmev?… to už nechám na Teba…
Ty to predsa vieš najlepšie…