Čas je jednoznačne neúprosný. Nevynechá nikoho. Nedá sa skorumpovať, posunúť vpred a ani sa v ňom vrátiť. Uvedomil som si to, keď som sa svojim dospelým, časom oprýskaným a unaveným telom pomaly presúval po chodníkoch, ktoré denne hladili podrážky mojich detských topánok. Ten pohľad ma naozaj vrátil nostalgicky v čase. Ospravedlňujem sa za túto nostalgiu, no aspoň pár záberov mobilným telefónom mi spraviť nedalo.

V ten deň som mal dovolenku. Bolo potrebné vybaviť servis auta, preventívnu prehliadku u zubárky a navyše pred koncom roka sme museli dočerpať dni starej dovolenky. Nuž tak som si povedal: „Spravím si pekný deň. Nebudem sa dnes naháňať.“

Rodičia sú už na dôchodku. Plánovali byť v ten deň doma a tak sme sa dohodli, že ich cestou od zubárky prídem navštíviť, posedieť pri kávičke, pokecať. Len tak…

Kráčal som rýchlo. S hlavou sklonenou. Nohy sa mi predbiehali, najprv pravá, potom ľavá… akoby závodili. Premýšľal som čo a ako poriešiť, kedy čo vybaviť, no poviem Ti, myšlienky sa nie a nie zastaviť ako je tomu v podstate stále. Totálne mitote v hlave. A rýchle, veď chceme predsa všetko stihnúť a spraviť na viac ako 100%, taká je jednoducho doba.

Do očí mi odrazu padla silno tmavá farba chodníka. Zodvihol som hlavu a ostal som stáť pozerajúc na ten chodník. V tú chvíľu som si uvedomil, že tento chodník bol vždy bledý a rozbitý. Vynorila sa mi spomienka na bývalú lásku, ktorá na tej ulici bývala a tak som si ten chodník odfotil. Len tak… Bol celkom iný ako predtým. Aj dom už nebol šedý ako všetky domy za komunizmu. V tú chvíľu som videl ich minulosť.

A keďže som sa už takto zastavil, nechal som sa tou chvíľou uniesť. V podstate sa mi akosi podarilo razom vymeniť všetky tie chaotické organizačné myšlienky za myšlienky nostalgické, lebo som si uvedomil ako veľmi sa zbytočne ponáhľam. Dnes mám predsa času dosť, tak prečo sa niekam hnať?

Naozaj som spomalil krok. Ba dokonca som zmenil i jeho smer. Rozhodol som sa, že zájdem do miestneho obchodného reťazca niečo konkrétne kúpiť (čo som mal mimochodom v pláne, ako inak – predsa autom) a popozerám sa po okolí čo, či a ako sa zmenilo. A veruže sa zmenilo.

Základnú školu, do ktorej som chodieval, by som zo zadnej strany na fotke vpravo  ani nespoznal. A hlavný chodník pred školou na fotke vľavo detto. Riadne nám chlapec zarástol.

A pošta? Tá bordová pošta, do ktorej ma rodičia pravidelne posielali platiť šeky a vybavovať korešpondenciu či balíky, sa tiež na seba už vôbec nepodobala. Tú priam zožral čas. Iba cirkusanti, ktorí si na pľace oproti postavili svoje šapitó dávali tomuto miestu trochu života.

Miesta, ktoré som denne navštevoval dnes hrajú farbami. Áno aj kolorit sprejerov s ich sémantickou symbolikou do tejto farebnosti už neodmysliteľne patrí. A nie, teraz naozaj nenarážam na prírodné farby jesene… Stromy, ktoré nám vtedy siahali po opasky, podrástli do dospelých, nie veru malých jedincov… A potom akoby teleportom presunutý v čase do bytu, v ktorom som vyrastal… Tam sa toho až tak nezmenilo. Jednoducho domov.

Ten deň ma ovplyvnil. Dal mi viac ako som čakal, lebo som to vôbec nečakal, pootvoril mi oči o kúsok viac aby som vedel prečo spomaliť. Čas je bez debaty neúprosný! A preto teraz rád použijem kúsok textu z piesne Spomaľ od Katky Knechtovej: