„Páči sa, môžete papkať.“ – hovorím deťom vzápätí, čo som ten mladučký kaleráb očistil a nakrájal na hranolčeky.
Dcéruška ani okamih neváhala a pustila sa s chuťou do chrumkania. Priznám sa, podvedome som čakal, že aj synček sa do toho pustí a keď nie s chuťou, tak aspoň zo zvedavosti.

Iba sa na ten farebný malý detský tanierik pozrel a zatváril sa ako by tam bolo niečo veľmi nechutné.
Zobral som jeden hranolček a s nadšeným úsmevom mu ho podávam a aby som ho motivoval robím pri tom dosť infantilné srandičky aké je to fantastické a chutnučké.

Hurá, bol som úspešný! Ale len v tom, že sa jeho kútiky úst roztiahli do slabého úškrnu, podobnému rozbiehajúcemu sa úsmevu. Hlavu si pritom takmer položil na ľavé rameno, čo bol známy manéver, ktorým sa snažil uniknúť z tejto, pre neho, nepríjemnej situácie.

Medzitým sa z tanierika hranolčeky míňali, ale ani ksichtíky a motivácia jeho sestry naňho vôbec nezaberali. Odmietal. Kútiky úst sa mu pomaly natáčali smerom k zemi. V mojej hlave sa stále točila na detskom kolotoči otázka prečo to ten chlapec aspoň neochutná a až potom povie, či to jesť bude, alebo nie. Trval som už len na ochutnávke, pretože ho poznám.

„Môj, veď to chutí ako mrkvička, tú ľúbiš.“ Znova odmietanie a tentoraz už aj s plačom. Spapám pred ním hranolček, ktorý mal skončiť v jeho brušku, pritúlim si ho a napriek tomu, že používam milý tón hlasu neviem dostať z neho odpoveď na otázku, prečo to nechce aspoň ochutnať.

Zastavujem dcérenku, aby mu to celé nezjedla.

„No dobre, nemusíš to jesť, ale povedz mi čo ľúbiš papkať“ – pýtam sa ho chlácholajúc.

„Párky.“ – odpovedal mi s ešte plačlivým hlasom. Plač už ustával a to bolo dobre. Prečo si vybral párky neviem, ale v tejto chvíli to bolo úplne jedno.

„A ako si sa dozvedel, že párky ti chutia?“ – skúšam novú premyslenú taktiku.

Neodpovedá, ale jeho kútiky stúpajú do výšin, pričom dvíha hlavu a pohľad konečne zdvíha zo zeme….

„… lebo si ich predtým ochutnal?“ – odpovedám namiesto neho.

„áno“ – no super, už komunikuje.

„No vidíš, takže ochutnáme kaleráb aby sme vedeli ako bude chutiť?“ a vyberal som ďalší hranolček z tanierika. Ani som túto vetu nedopovedal, vytrhol mi ten kúsok kalerábu z ruky a „šups“, už bol z neho usmiaty zajko.

„Chutí?“

„Mhm“ – precedil cez chrumkajúce zúbky a pokyvkal hlavou, keby som náhodou nerozumel.

Už jedli obaja, takže posledné kúsočky zmizli veľmi rýchlo.