Je celkom iné keď si vyrazíte na lyžovačku len tak s priateľmi, či vo dvojici, ako keď máte so sebou tie malé „milé prívesky“, ktoré sa dožadujú svojej pozornosti. Tentokrát sme však našu pozornosť, okrem tej prirodzenej k svojim deťom, venovali v istom momente celkom cudziemu človeku…

Počasie? Nesnežilo, nefúkalo, ale ani slnko nebolo, dalo by sa povedať fajn. Keďže ako rodina máme na svahu dohodnuté pravidlá – teda žiaden teror, len aby deti vedeli, čo majú kedy spraviť a cítili jednoducho istotu – tak sme si každú jazdu vo štvorici užívali.

Niekedy to lyžovanie, mám na mysli to zodpovedné lyžovanie – keď chcete mať na očiach svoje mláďatká, aby ste mohli reagovať čo najskôr, keby sa im náhodou, nedajbože niečo stalo – skĺzne do takého, nazval by som to, svahového stereotypu. Vidíte len ich a s veľkou dávkou paranoje všetky tie možné nebezpečenstvá v ich okolí. Rýchlych lyžiarov, bláznivých snowboardistov a tak. No nie je to tak?

Pre spestrenie sme si našli užšiu cestu medzi stromami. Bola priamo pri svahu a pomerne dosť frekventovaná, no veľké oblúky sa na nej veľmi robiť nedali, takže pekne za sebou ako húsatká. Keď sme svoje lyže už po niekoľký krát do nej nasmerovali, bola odrazu prázdna. No nie tak celkom…

„Héééj, vstávaj!!! Wake up, man!!!“ – kričím na snowboardistu ležiaceho na zemi tak nešťastne, že jeho hlava bola v strede tejto cesty. Pri tých scenároch, ktoré mi napadali v hlave pri svojich deťoch, som už videl ako mu nejaký „dobrák“ prejde vo veľkej rýchlosti ostrou hranou lyže cez tepnu na krku, keď tam ostane len tak zo zábavy ležať. Skontroloval som očkom svoju rodinu, ktorá krásne jeden po druhom nasledovala za mnou.

Ten „man“ tam stále ležal. Zbadal som ako mu za chrbtom krútilo ruku a celý sa triasol. Už som vedel, že niečo nie je v poriadku. Zabrzdil som a keď som videl čo sa deje, lyže sa mi snáď samé v tej rýchlosti odopli. Ja neviem. Nie som záchranár a ešte som sa s takouto situáciou v živote nestretol, ale oči podliate krvou, prevrátené nepríčetne dohora, kŕče po celom tele a pena, ktorá z jeho úst nekontrolovateľne prskala do strán, mi evokovali epileptický záchvat. To už manželka volala telefónom pomoc, sama nevedela ako a čo povie, keďže sme boli v Rakúsku a ani jeden z nás nevie ani „ťuk“ po nemecky, takže pokus s angličtinou. Lyžiari okolo preletovali akoby sme si tam dávali čaj a ich sa to netýkalo. Až na jedného, ktorý mi pomohol vypnúť mu snowboard, kým som tomu nešťastníkovi držal hlavu, aby s ňou netrieskal o zem. Našťastie tam nebol sám, jeho kamarát prišiel od svahu zdola a manželka mu ochotne podala telefón – keďže vyzeral, že to bol natívny rakušák – aby sa dohodli. Medzitým mu v polohe na boku záchvat prešiel.

Pomoc mala prísť až za dvadsať minút. Uvedomil som si, ako moje deti bez dychu pozerajú vystrašenými očkami na svojho otca a manželkin spýtavý pohľad mi vravel „čo teraz?“. Chalanisko medzitým precitol a komunikoval. Nechápal, prečo leží, potom sedí, prečo si ho o seba opieram, no neskôr, keď pochopil, ďakoval. Po ukončení hovoru jeho kamarát vrátil manželke zarosený mobil a už sa normálne rozprávali. Pravdu povediac, normálne to nebolo, stále bol zmätený, ale pomoc už bola na ceste. Epileptik však nebol, ako mi bol potvrdil, preto sme nevedeli, čo sa vlastne stalo. Čakali sme. Jeho kamoš povedal, že s ním už počká a tak si nešťastníka oprel o seba. Duchom i telom som sa vrátil k svojej rodine. Poďme teda.
Ešte sme si ani riadne nechytili lyžiarske palice a už bolo počuť ako snežný skúter s lehátkom v závese fičí hore svahom. Reálne to teda trvalo tak sedem minút. Zamávali sme im, nasmerovali ich, otriasli sa a spustili svahom oveľa opatrnejšie ako predtým.

Ani sme sa nedostali k lanovke, už sme videli ako nad lyžiarskym strediskom lietal vrtuľník. Krúžil, krúžil, potom zmizol, chvíľu bolo ticho a keď sme už na lanovke sedeli, krúžil nespokojne znova a potom odletel.

V tichu svojich myšlienok nám to celé pomaly dochádzalo. Stres i hrejivý pocit zároveň.
„Aha, ten skúter už ide dolu a vezie toho, koho sme zachraňovali“ – vraví manželka na odľahčenie situácie ukazujúc smerom k miestu, kde sme nešťastníka našli. Lenže keď sme boli natoľko blízko, že sme mu videli do tváre, zistili sme, že to nebol „ten náš“ nešťastník, bol to, žiaľ, ďalší…