„Stres, úzkosť a depresia vznikajú, keď žijeme, aby sme uspokojili ostatných.“

Paulo Coelho

Vraj domov nie je miesto, kde bývaš, ale miesto, kde ti rozumejú. Ani neviem, kto to povedal, len to na mňa vyblaflo na nástenke sociálnej siete a inšpirovalo ma to k tomuto krátkemu článku. Neviem, je mi to trápne povedať, ale čím viac si z môjho života ukrajuje vek a pridáva mi k narodeninám vždy o jedno číslo naviac, si akosi uvedomujem, že toto by bolo skvelé, keby to tak naozaj fungovalo.

Nie však v rodine, kde adolescenti zjedli všetku múdrosť sveta keď prekračujú čiaru k dospelosti a nie ani v rodine, kde harmónia chodí iba na návštevu. Sem tam prinesie so sebou aj nádej, to je fakt, ale je to už len výnimočné. To by ale robiť nemala. Vodiť so sebou nádej! Nevie to. Nejde to tej nádeji! Vlastne ona je len nádej a jej úlohou predsa nie je napĺňať svoju naoko postavenú predikciu, ktorej hlúpy človek ako ja naivne v takej chvíli uverí. Hlupák jeden! Kam sa to dívaš?

Keď sa doma krája vzduch… ostrím slova pokrájaš i mňa ako to len ty vieš a do vriacej masy výčitiek zamiešaš ma medzi svoje hriechy, ktoré neslobodno vysloviť. Lebo inak…. 
Inak čo? Nemáš argument? 
Nie, nemám. Odchádzam!

Niekedy je lepšie ten vzduch nedýchať a len tak odísť. Kto už rieši, že v takej chvíli vyzeráš ako ješitný blb, ktorý sa urazil, či to len jednoducho nezvláda? Kto už rieši to, že s rečami, ktoré nikam nevedú sa „hňahňať“ nemieniš a radšej ich necháš tak a odídeš?  Kto to už takú zbytočnosť rieši? Myslím, že len ten, kto ostáva.

Darmo otváraš okno, keď potom mlčíš. Aj tak je dusno a vzduch sa aj tak nehýbe. Je treba ho pokrájať a po kúskoch ho hádzať von. Výmenou za čerstvý a mäkší. Lenže to je mravenčia práca a na to nie je čas. I tomu je tam tesno a len zbytočne stojí, keď sa doma krája vzduch… pretože aj on má strach čo zas bude ak by sa pohol.