Zajtra by sme mali preberať na hodine prírodopisu hlodavce a tak sa mi zdal veľmi dobrý nápad cestou zo školy odchytiť tú myš, ktorá behala zmätene po betónovom ihrisku a priniesť ju na hodinu ako živý príklad. Tá myš do školy ale nedorazila.

Áno, podarilo sa nám ju odchytiť. Už ani neviem ako, ale keď bola v malom zavareninovom pohári, zrazu sme ostali na seba pozerať s otázkou, kto si toto teraz zoberie na zodpovednosť a domov. „Veď môžem ja.“ – povedal som hrdinsky. Doma v špajzi som videl taký väčší pohár od veľkých uhoriek. Prehodím ju tam, nech má, chúďa zmätené, aspoň viac miesta. Plánovali sme ju potom pustiť, ale…

Myš nie je škrečok, ktorých sme mali doma tiež. A je rýchla! A mamka sa bála aj tých škrečkov. Naivne som si postavil z leporel taký vysoký kruhový plot okolo pohárov. Veľký pohár mal „otvorené ústa“ a myš som chcel akoby do nich preliať. Hm, možeš čakať, že myška sama skočí do zajatia i keď priestrannejšieho. Vyskočila mimo, preskočila leporelo „Môj Macík“ a už jej nebolo. Škoda len, že zmizla niekde v izbe na dvanástom poschodí.

Rýchlo som utekal zatvoriť dvere do detskej izby, aby sa nedostala trebárs do kuchyne a začal som ju hľadať. Aj som ju párkrát zbadal, ale na rozdiel od toho priestoru na betónovom ihrisku tu bola neskutočne rýchla. Brat prišiel zo školy a hľadali sme spolu. Stálo ma to niekoľko céčiek, aby som ho ukecal nech to nepovie rodičom… A nepovedal. A myš sme v ten deň už nenašli.

O pár dní:
Sedíme v kuchyni pri večeri a zrazu spoza sporáka „chrum, chrum“. Mamka vyskočila, že tu máme myš. Otec ju chlácholil, že tu? Na dvanástom? Myš prestala hryzkať, lebo sme pozerali za sporák. A tak tomu uverila. Mne v tej chvíli nebolo všetko jedno. Len som nechcel veriť, že tá potvora sa presunula do kuchyne. Veď prečo nie? Jedla tu bolo asi dosť.

O ďalších pár dní:
„A máme tu myš!“ – vykríkla mama. „Pozri na tie myšačince v špajzi!“ Obdivoval som ju, pretože napriek tomu, že mala z toho strach, postupne začala od hora vyberať celý obsah špajze až na samé dno. Bol som si istý, že bude jačať, keď ju nájde. Špajza však bola prázdna a myši nikde.

Na dverách špajze z vnútornej strany sme mali zavesenú koženú tašku a v nej kopec iných tašiek, ktoré sme používali na nákupy. Toto som si zobral na starosti ja. Postupe a opatrne som vyberal jednu tašku po druhej, až som ju nakoniec zbadal. Rýchly pohyb malého chlpatého čuda zmizol za zbytkom tašiek ako v horore.

„Mám ju!“ – zakričal som víťazoslávne. Mamka napustila vaňu a dostal som príkazom ju utopiť. Nie mamu! Tú myš, predsa. Keď mamka zastavovala vodu, náhodou som sa jej dotkol od chrbta, tou koženou taškou, kde bola myš uväznená a skoro som si cvrkol. Mamka sa tak zľakla, že zjačala, div som tú tašku nepustil na zem. Myš skončila utopená a spláchnutá. Dokonca časom rodičia uverili, že sa k nám dostala panelákovou stúpačkou.

Priznanie, že som tú myš priniesol domov ja, prišlo až o nejakých dvadsať rokov.
Bolo to len tak medzi rečou. Pri ochutnávke domáceho vínka.