Kráčam skoro ráno po novom starom moste v Bratislave do práce a ako zvyčajne preberám v hlave myšlienky. Utrieďujem ich, prioritizujem, riešim ich, šuflíkujem. Krotím túžby a naberám energiu z priezračne čistého neba, z tečúceho Dunaja, z tichého kotvenia lodí i štebotu vtáctva lietajúceho nad vodou. Vždy mi napadne, ako to tá príroda robí, že nikdy nezrýchlila tak, ako my ľudia, že vždy, keď sa človek nechá ňou uniesť, mu za odmenu ukľudní dušu a spomalí tep, že dokáže myšlienky človeka utriediť prirodzeným, nesileným spôsobom tak, ako nám naše babičky pohladili tvár a utreli slzu, keď nám bolo teskno.
Svet príliš pridal.

Oproti mne sa doslovne valí žena smerom do mesta. Keby mohla mať maják, tak by ho určite bola mala zapnutý v štýle: „Bacha, uhnite mi, idem! Musím to stihnúť!“ Nie nebola to bežkyňa, toto zatiaľ rozoznávam. V tvári mala ustarostený výraz a jej nekoordinované zväčšené a zrýchlené kroky vraveli o tom, že na toto nie je tak celkom bežne zvyknutá. Kam sa asi ponáhľala? Premýšľal som, no potom, keď som ju takto videl aj nasledujúce dni, pochopil som, že práve na toto je už zvyknutá. Boli to jej prirodzené, nedostatkom času deformované pohyby. A kým môj mozog fabuloval rôzne dôvody, prečo by sa tak mohla ponáhľať, ona šla jednoducho iba do práce. Rýchlym tempom prispôsobeného človeka rýchlej dobe. Ani nestíham tak rýchlo písať, aby som opísal jej šmrnc pohybu.

Aj ja som býval taký. Ponáhľal som sa aj napriek tomu, že nikdy som si nič nenechával na poslednú chvíľu. Šiel som autom do práce. Taktiež to bolo skoro ráno. Slnko mi svietilo do očí, takže tienidlo vodiča bolo dolu. Blížil som sa ku križovatke a naraz strašná bolesť. Rup!!! Priamo pri srdci! I to bolo podľa mňa dielom prírody ako upozorniť na to, že sme chceli príliš rýchlo uniknúť od štartovacej čiary. Namiesto lúčov slnka som odrazu videl iba husté, modré, rýchlo sa točiace kruhy, ktoré mi totálne zakryli výhľad dopredu. Bol som ako slepý a riadne zľaknutý. Noha z plynu okamžite zletela a preskočila na brzdu. Toľko duchaprítomnosti som však ešte mal, že som nezaflekoval, ale len pozvoľna, držiac volant rovno, pribrzďoval. Nedokázal som sa ale nadýchnuť, akoby mi niekto v jednom momente pod tlakom vytiahol všetok vzduch z pľúc a razom zapečatil otvor k zabráneniu nádychu. Slzy, ktoré tak nejak prirodzene vyhŕkli, sa ako výškový pracant umývajúci okná na budovách, bezvýsledne snažili zmyť tie modré kruhy, ktoré sa mi naďalej rýchlejšie a rýchlejšie pred očami točili.

Trvalo to len pár sekúnd, kým som pobral dych a kruhy pozvoľna celkom zmizli. Opakom ruky som si utrel slzy, zhlboka a pomaly sa znovu rozdýchal a všetkými zmyslami sa snažil zhodnotiť, čo sa stalo a najmä sa venovať šoférovaniu. Keď som zaparkoval, odľahlo mi, no srdce mi búšilo ako pneumatický príklep do betónu. V lekárni, ktorú sme mali v budove, som si na ich prístroji zmeral tlak. Bol vysoký aj napriek tomu, že ho mám regulovaný liekmi. No stále som cítil takú zvláštnu a neprirodzenú, dalo by sa povedať dozvukovú bolesť v tom mieste v hrudi. Bol som presvedčený, že takto ten pracovný a rýchly deň prirodzene nedám.

Keď som sa objavil v kancelárii, kolegovia mali pocit, že si po nich prišla smrť. Sami ma poslali k lekárovi a tak som bez prehovárania zmizol. EKG a čo ja viem čo ešte vyvrátilo moje čierne myšlienky, ktoré tu radšej ani spomínať nebudem. Vraj spazma z chrbtice. Vystreľujúca a ťažobná bolesť, ktorá sa často mýli s infarktom. V ten deň som sa už do práce nevrátil. Nebolo času. Musel som sa ukľudniť, vyrovnať sa s tým, spomaliť.

Nemôžem povedať, že od onoho dňa mi idú hodinky pomalšie ako ostatným, no rozhodne môj krok spomalil natoľko, že si to ľudia okolo mňa všimli. A nielen krok. Všetko má totiž svoj čas a keď to preženieme, keď sa snažíme niečo urýchliť, natiahnuť gumičku viac ako sa dá, tak jednoducho sa niečo musí pokaziť. Niečo musí prasknúť, rozbiť sa, zabolieť. Tak to naša matička príroda zabezpečila. Aj taký topoľ dokáže odolávať aj silnému vetru. Nie však takej intenzity a takej rýchlosti, ktorá ho celkom položí. Raz a navždy.

Niet času? Blbosť! Máme ho všetci pridelený úplne rovnako a je na nás, či prejdeme botanickou záhradou behom alebo si v nej užijeme krásu každého jedného kvetu.

Spomaľ.