Počul som, že na Antolskej v Nemocnici je to ako v bludisku. Na recepcii som sa spýtal na konkrétneho doktora, ktorého meno som mal napísané na výmennom lístku. Poslali ma ku dverám chirurgickej ambulancie. Dvere som našiel hneď po tom, čo som prekontroloval všetky dvere na poschodí, kde som sa nachádzal, ale žiadne meno nekorešpondovalo s tým, čo som mal napísané na papieri. Je to tu naozaj ako v bludisku.
Nikto pred nimi nesedel a bolo mi to divné, lebo všade inde boli ľudia. Do pár minút sa dvere otvorili, vybehla nejaká mladá slečna a tej, čo držala za ňou dvere som sa spýtal, že hladám toho a toho doktora. Len sa usmiala a ukázala na chrbát tej slečny, že ona práve za ním ide. Poďakoval som sa a vyrazil som za ňou skôr, než mi zmizla za najbližšími chodbovými dverami.
Cítil som sa ako sliedič. Vbehla na schodisko a ja za ňou. Videl som ako zo schodiska vybočila na druhom poschodí, tak som pridal, aby som ju nestratil. K tým dverám som sa dostal asi 3 sekundy po nej, no odrazu predo mnou stáli na prázdnej chodbe len dvere od výťahov a prázdno. A rôzne iné dvere, ktoré boli väčšinou pozamykané. Smutne som si uvedomil, že mi zdrhla.
Našťastie na jedných zelených dverách som našiel to meno. Zazvonil som podľa inštruktáže, ktorá tam visela. Ozval sa pokojný, ale zato sebavedomý hlas, ktorému som vysvetlil situáciu. Doktor bol postarší, veľmi sympatický a veľmi vysoký, vzal ma nazad do tej ambulancie, pred ktorou som chvíľu čakal a tam ma vyšetril. Palpačne. Análne vyšetrenie vynechal. Vraj to nie sú celkom príznaky problému so slepým črevom.
A vzali mi krv.
„Teraz pôjdete na sono…“ – a vysvetlil mi, kde to je. Ale celkom zbytočne, ten pán ma tam doviedol. Pred sonom ma už čakala sestrička, ktorej som odovzdal papiere. Žiaľ fungoval im len jeden prístroj, tak som si tam hodinku a pol posedel. Vyšetrovali ma celých takmer 40 minút, pomaly a svedomite. V žlčníku mi našli kameň. Mal 13mm. Počkal som si na výsledok a vrátil som sa ku zeleným dverám.
Cestou do ambulancie (zase tej istej, kde ma vyšetroval) mi porozprával príhodu z časov, keď do tejto namocnice nastúpil. „Viete, vtedy sme si vodili aj vozili svojich pacientov sami a stalo sa mi raz, že pacient mi z toho lôžka, čo som pred sebou zmätený tlačil, povedal: Pán doktor, nechcem Vám do toho kecať, ale tadiaľto už ideme tretí krát!“ Celkom ma to pobavilo a zároveň to potvrdilo i to, že je to tu naozaj ako v bludisku.
V ambulancii skontroloval už hotové výsledky krvi a vysvetlil mi ako to všetko v tele funguje, čo je a kde je appendix a aj to, že si chce byť istý, že ho nevyberieme zbytočne.
Ďaľším výmenným lístkom ma nasmeroval na gastroenterológiu.
„Veď to je celá dutina brušná“ – smiala sa sarkasticky do telefónu sestrička, keď som sa telelefonicky objednával a keď som jej na požiadanie prečítal, aké vyšetrenie chirurg požaduje. Každopádne som mal asi dva týždne čas do termínu vyšetrenia.
(pokračovanie v článku: Od žalúdku k žlčníku – časť štvrtá)