Zbehol som po schodoch von z polikliniky a vo vnútri ma akosi zvieralo. Prekérna situácia toto. Mám ísť na Centrálny príjem na Kramáre a doma dieťa s teplotami, o ktoré sa nemá momentálne kto postarať. Poriešime mobilom známych a tak, ak bude treba. Môj vystrašený mozoček pracoval na plné obrátky. Zavolal som dcére, bola v pohode, teplota jej už nestúpala.
Našiel som teda auto a vyrazil som domov pre pyžamo, papuče a zubnú kefku…
Ešte som si na Centrálnom príjme ani nesadol pred ambulanciu – kde bol mimochodom celkom slušný frmol aj napriek tomu, že bol piatok – a už som bol na vrátnici o dve eurá ľahší, vraj registrácia. Ak dovolíš, toto nekomentujem.
I keď to netrvalo dlho, kým ma jeden z personálu zavolal dnu, za tú chvíľu čakania som si uvedomoval rozdráždenosť svojho orgánu vďaka tlakom a prehmatom chirurga z Karlovky. To som však ešte nevedel, že tieto pocity podráždenosti sú vlastne minimálne oproti tomu, čo ma o pár minút čakalo.
Nie som si istý, či ten doktor, ktorý ma vyšetroval bol kedysi mäsiar, alebo možno patológ, alebo mal jednoducho až takú prax, že som sa cítil ako kus niečoho, čo bolo treba vyšetriť a čau. Rovnaký postup ako v Karlovke akurát tlaky na brucho boli v riadnej intenzite a análne vyšetrenie mi spôsobilo od bolesti napnutie na zvracanie a malé cvrknutie moču. Nikdy by som nepovedal, že v takýchto situáciach to nie je ovládateľné.
Skoro som si do auta nesadol, keď som odtiaľ odchádzal. Mal som pocit, že mi niečo vo vnútri roztrhli.
Závada appendixu ale nebola našťastie prehlásená za akútnu, ale „len“ chronickú. „Appendicitis chronica ddg, toho času bez nutnosti urgentnej chirurgickej intervencie“ – písalo sa v správe, s ktorou ma poslali domov. Dostal som teda inštrukcie o spôsobe stravovania a cestou domov som premýšľal, čo budem variť. Samozrejme v zmysle inštrukcií. Hlavne, že budem doma a nemusím k dcére nikoho volať.
Naklusať do Karlovky s výsledkom z Centrálneho príjmu som mal tým pádom čas.
„Máte nejakého chirurga? Ten appendix máte zapálený a bude ho treba plánovane ostrániť“ – ten pán v bielom plášti takto rozbehol plán mojej blízkej budúcnosti.
„Kto dnes má bežne známych všade? No ja nie.“ – a inštruoval sestričku o doporučení jedného jeho známeho chirurga na Antolskej. Predtým však bolo treba zariadiť RTG podla Czeppa, aby si chirurg bol istý, ako to tam vnútri vyzerá a rovnako i urológa.
Poliklinika v Karlovke tento druh RTG nerobila, ale keď už som tam bol, vybavil som si rovno aj urológa. Našťastie s negatívnymi výsledkami. Na Antolskej mali v tom čase pokazený stroj, ktorý by robil RTG podľa Czeppa a tak sa mi podarilo dohodnúť Kramáre. Tam som sa presvedčil, že dobrí ľudia ešte existujú. Vzali ma mimo poradia, len som nevedel prečo. Či pre vážnosť situácie, ktorú videli, alebo?
Vypil som podľa inštrukcií vraj nechutný kriedový roztok. Podľa môjho názoru až tak nechutný nebol, veď mal akúsi sladkastú príchuť. A hneď ráno si ma už polonahého točili na RTG stroji. Relatívne dlho. Po výsledkoch som tam musel ešte raz, ale našťastie som čakal na výsledky pri iných dverách na rovnakej chodbe. Appendix vidieť nebolo napriek tomu, že vnútornosti som mal plné rozliatym bielym ťažkým roztokom. Žiaľ, do appendixu mi ten roztok nezatiekol, vďaka zisteným „koprolitom“, ktoré bránili roztoku vstúpiť.
Pár dní potom som sa na toalete hanbil sám za seba. Bojoval som totiž s ťažkou bielou a v tejto forme mazľavo-lepkavou hmotou, ktorú sa zväčša podarilo spláchnuť až na siedmy pokus.
Mal som výsledok RTG podľa Czeppa a tak som bol pripravený presunúť sa na Antolskú za doporučeným chirurgom.
(pokračovanie v článku: Od appendixu k žalúdku – časť tretia)