Takmer v strede zamrznutého jazera nebýva zvykom, aby boli osadené lavičky pre sezónnych hokejistov typu rodiny s deťmi proti inej rodine s deťmi. Mamičky urputne brániace svoje teritórium bránkoviska a ješitnosť detí, keď ich oberie o puk nejaký zanietený dospelák… to sú krásne okamihy, pre ktoré sa oplatí takto stretnúť a zašportovať si…

A práve preto, že tie lavičky tam ozaj nie sú sem vždy ťahám sánky, na ktoré si pri prezúvaní pekne postupne posadáme a poprezúvame sa. Lenže teraz? Keby sme boli ohrievali našimi zadnicami sánky postupne, tak by nám trvalo hádam večnosť než by sa každý prezul, toľko nás bolo, ajááj. A tak sme sa prezúvali kadejako postojačky.

I ja som sa prezúval postojačky. A to si vieš predstaviť, dáš si dolu jednu korčuľu a balansuješ na tom jednom noži, kým sa vyzutou nohou netrafíš do aj tak už studenej topánky.
„Konečne.“ – povedal som si v duchu. No a práve pri tomto malom víťazstve, tlačiac nohou do topánky som zistil, že som sa tešil márne. Zabudol som totiž na fakt, že počas „hokejovania“ som si do topánky odložil okuliare, pretože som si myslel, že toto miesto má malú pravdepodobnosť, že mi niekto tie okuliare zašliapne. Samozrejme som nerátal s tým, že budem tak blbý a zabudnem na to, že som si ich tam dal a  že si ich vlastne zničím sám.

Tak znovu, zohnúť sa, vybrať okuliare, ktoré boli mimochodom už mierne deformované, ale chválabohu nie zničené, znovu balansovať a znovu sa triafať. Pritom som bol na seba tak hrdý, že som tento úkon zvládol dokonca v synchronizácii s vyrovnaním a osadením okuliarov na nos. To, že sa mi pod prstami v topánke pravdepodobne pokrčila ponožka som v tejto chvíli neriešil. A veď načo? Doma sa aj tak o chvíľu vyzujem…

Ráno som sa znovu obul a keďže ponožky z korčuľovania skončili v špinavom prádle ešte včera, bola tu ešte jedna možnosť, že ma v topánke niečo tlačilo – pokrčené ortopedické vložky. Ale znova nebol dôvod to riešiť. Odviezol som teda deti do školy a cestou do práce som počal riešiť vlastnú slepotu. Už dlhšiu dobu som na sebe pozoroval, že pravé oko sa mi zhoršilo v pozeraní do diaľky.

Vravím si: „nevadí, pôjdem očnému ešte tento týždeň, veď čo je na tom?“ V práci sa mi slabosť pravého oka pri pozeraní na zobrazovaciu jednotku, teda monitor, iba potvrdila. Nenosím ich celý deň, takže som si to až tak neuvedomoval. Ale očného som si, žiaľ, tento deň už naplánovať nestihol…

„Tak čafte chlapi, pekný večer prajem.“ – zdravil som ich nasadzujúc si ako zvyčajne okuliare na nos. Ešte pred tým ako som vyrazil, skontroloval som čistotu skiel, aby som za volantom lepšie videl na cestu. Robievam to vždy. Ej veru, to ľavé bolo treba riadne počistiť. Prebehol som ho handričkou a veď keď už čistím, prebehnem aj to pravé… ale….

… nemal som čo čistiť, prsty sa mi prepadli a spojili sa, pretože to pravé sklíčko chýbalo. No mohol som sa celý deň trápiť svojim rozmazaným pohľadom, keď nebolo čím zrak korigovať. Kolega sa mi začal rehotať a mne v tej chvíli prišlo, že v topánke ma netlačí ani zmuchlaná ponožka, či preložená ortopedická vložka… vyzul som sa a s očakávaním som potriasol topánkou. To sklíčko bolo skutočne tam. Celé a nepoškodené.