Vonku bolo nechutné počasie, že nehodno ani psa vyhnať – ako sa hovorí. Mal som dovolenku, pretože deti mali prázdniny, nuž oddýchnuť som si chcel aj ja. Dojedli sme raňajky a znova, ako každý deň, som premýšľal o programe, ktorý by ich bavil. Lenže to počasie…. Nuž napadla mi kravina, že im kúpim playstation.

Crash To si mal vidieť akou raketovou rýchlosťou mali poumývané zúbky a prichystaní vo dverach už stepovali kým sa ich pomalý tatko konečne obuje.

Ono keď nakupuje chlap, tak to je vybavené za pár minút, takže ani nie za dve hodiny od nápadu som už vybaľoval tú čudesnú krabičku. A deti ma dychtivo sledovali. Samozrejme, že mali upratané izby a čokoľvek som im povedal bolo okamžite splnené. Ich radosť bola neskutočná. V duchu som si spomenul na to, že takto nejako podobne som sa tešil, keď sme s bratom dostali našu prvú elektronickú hračku „Nu pagadi“. Ale to bolo vtedy.

V ten deň nás zastihla tma tam, kde sme začali riešiť cesty Crasha Bandicoota. A keďže deti v noci musia spinkať, táto malá krabička pohltila všetok čas aj nám dospelým. No hrôza!

Aby bolo načim predísť prípadnej závislosti, striktná kontrola nad časom stráveným pri playstation bola viac než nutná. No časom som zistil, že táto krabička sa dá krásne využiť ako pákový mechanizmus alebo také malé ultimatórium. Možno to nie je správne, ale funguje to. Keďže im je teraz playstation odmenou, snažia sa preto urobiť všetko aby sa mohli hrať. A krásne na tom je, že to robia prirodzene, ba dokonca sa tešia z akejkoľvek činnosti, mám na mysli z takej, ktorú predtým vôbec neobľubovali.

Viem že je to len momentálny ošiaľ a časom to prejde, ale je krásne počuť syna keď mu pripomínam, že si musí najprv vybaviť povinnosť a on sa s iskričkami v očiach následne spýta: „… a potom si môžem zahlať pejstejšn?“

„Samozrejme, potom áno, keď máš všetko hotové…“ A naučili sme sa chválabohu aj lúčiť sa s pejstejšn, pretože vedia, že potom niekedy budú môcť ten level dokončiť. Vďaka Crash, že sa vieš sejvovať.