Pol tretej poobede. Zvoní mi telefón: – Príď rýchlo domov, potrebujeme auto aby sme išli na Kramáre! – Ježiši, čo sa stalo??? – Ja neviem, Katka sa chvíľu dusila a kašľala. Vravela, že sa hrala s retiazkou, asi ju zhltla. Tak rýchlo ako som zbledol, som sa v práci ospravedlnil a už som štartoval.
Cestou som si predstavoval ako sa moja dcéra dusí, ako pomaly fialovie a ako očami volá prosebne o pomoc. Sledoval som autá, a nadával na tie, ktoré išli predo mnou pomaly. Volám im aby zišli rýchlo dolu, že ich len naložím a letíme. Veď obliecť deti a malého usadiť do škrupinky niečo trvá. Konečne som celý spotený dorazil pred bránu a tam….. tri úsmevy, div, že neposkakovali na jednej nohe spoločne a vlastne totálna pohodka.
Tie úsmevy ma celkom ukľudnili, len som spočiatku nevedel, či je to preto aby som nestresoval, alebo preto, že sa v skutočnosti vlastne vôbec nič nedialo.
Na röntgen som musel s ňou ísť ja, pretože kojace matky do takej miestnosti nesmú. Držala sa statočne napriek tomu, že to bolo pre ňu nové. Na snímok sme si počkali chvíľočku, ale pozerať som sa naň veru nemal.
– Má to zaseknuté v krku! – ticho som pošepkal svojej polovičke.
Vymenili sme si pohľady, akože „no zbohom“ a hybaj na chirurgiu odkiaľ nás sem poslali.
Chvíľu sme museli počkať. V čakárni nebolo nikoho, ale mali odchýlené dvere, takže sme mali tú česť vidieť ako tam leží „ujo“ na vyšetrovacej posteli. Katka sa nezdržala okomentovať svoj postreh:
– Ten ujo je mĺtvy?
– Nie, to ho ujo doktor iba pozerá kde ho bolí. Vieš?
Tu už kojace matky mohli, tak vošli potom spolu a ja som ostal v čakárni nervózne hojdajúc škrupinku so synom. Tajne som však dúfal, že sa jej to v krku nezaseklo úplne. Vieš, tie blbé myšlienky, nemocnica, operácia a ktovie čo ešte mi v tej chvíli napadlo.
Von vyšli obe usmiate, pretože ten snímok, na ktorý som sa predtým laicky pozrel a videl tam, že má retiazku zaseknutú hneď v krku bol naopak. Mala ju už v tenkom čreve. O tri dni sme ju našli, umyli a dodnes ju máme odloženú.
Keď ju neskôr zbadala, nezabudla zamachrovať:
– Mami, toto som mala v sebe, však?
Ale to, že si nechcela ľahnút v ordinácii na vyšetrovaciu posteľ, lebo tam pred ňou ležal mŕtvy ujo, zamlčí.