To je jenno, lebo dycky sa nájde volakdo, kdo to ošomrá. Buď budeš záhorácky „lákať“, alebo „uákať“, ale kto sa má f tom, kua, vyznať?

Toť nedávno som si otvoril rubriku „Píš jak čuješ“. Reku, šak si nebudem musieť dávať pozor na pravopis (i keď s tým problém nemám). Bolo to jednoducho zámerné, pretože moja záhoráčtina, dá sa povedať, je len okrajová. Tata nám vždy hovorieval, keď sme takmer každý víkend jegdzívali do Malacek ke starenky: „Chuapci, už možete vyprávjat.“, ale až keď sme prešli za ceduľu Bratislava. Rovnako, keď sme sa k tej ceduli blížili z opačnej strany nás nezabudol opomenúť, aby sme už rozprávali, lebo sme už v Bratislave…
No a potom hovor ako Ti zobák narástol.

Ja viem, boli to ťažké časy, keď nás ovládali „červení“, navyše sme nikam ani vycestovať nemohli, pretože tatovi zdrhla segra za rubež do Ameriky v šesdesiatom ôsmom, takže sa ani nečudujem, nuž museli sme tancovať tak ako nám hrala hudba socialistického národa a samozrejme aj doma. Za ceduľou vyprávjat a pred ňou rozprávať. Pripomína mi to rozprávku o pyšnej princeznej, keď si švec z polnočného kráľovstva vybehol za hranicu do Miroslavovej zemi s napätím v hrdle… len tak, zaspievať si. A potom sklopil uši a vrátil sa tancovať tak ako mu bez hudby kázali.

Ale dnes, dnes je to iné. Škoda, že to niektorí ešte stále nechápu, ale to nevadí, dlho trvalo než sme si museli huby zavreť a rovnako dlho (hlavne tým starším ročníkom – česť výnimkám) trvá aj to, že už môžu povedať čo chcú, jak chcú a kde chcú. Darmo je. Toto nezmeníme.

Prečo toto vôbec píšem? Jaksik sa mi nepodarilo stráviť, že poniektorí z môjho okolia sa ma snažili odpísať za to, že som nepísal tú ich záhoráčtinú. Škoda, možno to raz pochopím. Toš ale nazdravie priatelia, píšte jak čujete, alebo vyprávjajte, hovorte, hutorte, rozprávajte, jak Vám zobák narástol a hlavne sa nenechajte odradiť, podstatná je myšlienka, slová sú aj tak len jej pomocníkom aby sa o nej dozvedeli iní.