„Zvládneš so mnou jeden nákup, kým prídeme domov?“ – pýta sa ma manželka v zápale šoférovania, keď sme vchádzali do tunela Sitina.
„Jasné, že zvládnem.“ – povedal som hrdinsky. Keby sa ma ale túto otázku bola opýtala v meste, kde cesty boli ešte samá jama, samý skok, keď mi vnútornosti lietali a každý pohyb ma svojou rezonanciou uvázdal do stavu šialenej bolesti, by som určite povedal, že nie, chcem si len ísť domov ľahnúť.

Zastavili sme pred jedným z obchodných reťazcov v našej štvrti. „Budem tlačiť košík, aspoň sa budem môcť oprieť.“ – a tajne som dúfal, že to naozaj zvládnem. Veď som sa cítil úplne v pohode. Aspoň som si to myslel.
Tlačenie vozíka mi naozaj pomáhlo, ale len prvých asi päť minút. Potom sa mi objavil po celom tele studený pot a ja som zistil, že som slabý ako čaj. Bolesti sa zintenzívnili. Aj tie, čo som si myslel, že už sú za mnou. A k tomu všetkému mi vysychali pery a začala sa pomaly, ale iste, točiť hlava. „Vyserme sa, prosím, na zvyšok nákupu a poďme už.“ – bez handby som zaprosíkal.

Na pokladňovom páse všetko žena povykladala a ja som bol rád, že som rád. Lenže ani jeden z nás si nevšimol, že sa tu dnes nedá platiť kartami. Nuž, kým žena vybehla do nabližšieho bankomatu, ja som zatiaľ pomaličky ponakladal celý vozík nazad a vycúval. Prišlo mi zle. Musel som si čupnúť. Vzal som si vodu, ktorú som mal v kosiku, otvoril som si ju a napil sa. Len nech by v tej chvíli niekto skúsil pindať, že im kradnem vodu. Hneď po tom, čo by som sa tam asi vygrcal, by som mu ukázal rozpitvané brucho a myslím, že by pochopil aj bez jedného slova. Ale voda mi pomohla. Prisla zena a prevzala nakladanie i vykladanie, ba dokonca i platenie.

Doma som si už konečne ľahol a vrátil som si aspoň tú nemocničnú farbu. Večer som sa odvážil a zistil som, že od pondelka som v nemocnici nechal 2,5kg vrátane odobratých vnútorných orgánov. Takže odkedy začali tieto problémy mám už dolu cca 8,5kg, čo je skvelá konzekvencia. Daň je síce silná, ale výsledok je. A tak som konečne oddychoval.

V piatok ráno nikto o piatej neprišiel. Nikto mi nemeral tlak a nikto mi nechcel brať krv. Jediné, čo som v tento deň musel, bolo odniesť prepúšťaciu správu obvodnému lekárovi. Písalo sa v nej do troch dní. Ale bol tu háčik. Po včerajšej skúsenosti som mal tak trošku strach, predsalen budem sám a v papieroch mám napísané, že aspoň týždeň po operácii nemám viesť motorové vozidlo. Na výber som ale nemal a tak som to pred obedom riskol.

V čakárni bolo veľa ľudí. Chvíľu som posedel, potom, keď ma zase oblieval ten známy studený pot, som sa presunul na chodbu preč od ľudí a telefonoval som lekárovi. Mali obsadené a tak som na drzovku musel vbehnúť dovnútra pri prvom otvorení dverí. Odovzdal som papier a zmizol som odtiaľ ako gáfor.

Synovi bolo treba v lekárni kúpiť ešte jeden liek. Bol tam len jeden dedo – našťastie. Kým lekárnička hľadala liek, tak nadával na celý tento systém, čo všetko on musí platiť a ako to bolo kedysi a že furt ich len oje..vajú… Bolo mi z toho nevrlo, studený pot vybehol znova a tak som musel povedať to, čo som mal v tej chvíli na jazyku: „Mňa ale vaše problémy vôbec nezaujímajú, ja mám svojich dosť! Ďakujem!“ – a ni som sa naňo nepozrel. Zabralo to, bez slova sa otočil a pokračoval vo vybavovaní si s lekárničkou. Aké prosté!

V papieroch som mal medzi povolenými jedlami krupicové slíže. A veru, mal som na ne chuť. Včera sme však hrubú krupicu nedostali a tak som, po chvíľke oddychu v aute zaliezol do potravín. Veď už je to jedno, to dám. – som si povedal. A bol to príjemný zážitok na celý život!

Nechcel som veľa, takže len taký malý košík do ruky postačoval. Lenže ten sa akosi naplnil a rohlíky som už bral tak, že som si ho posúval na zemi. Bol mi ťažký. Bola tam jedna pani, ktorá nás ako rodinu pozná. Dali sme sa do reči. Aj ona je už bez žlčníku, tak mi relatívne vynadala, že čo tam robím. A mala pravdu. Že mi však zoberie košík, vyloží ho na zatvorenú pokladňu, naúčtuje ma a potom mi ten nákup aj odnesie do auta, sa mi ani vo sne nesnívalo. Bol to pre mňa veľmi zvláštny pocit, lebo väčšinou som v takejto situácii na jej strane. No pomohlo to. Doma mi už pomohol syn. A to som už pomaly veril, že dobrých ľudí na svete niet. Klobúk dolu a ďakujem za to.

Doma som zase len ležal. Večer bola ešte návšteva, ktorej som narýchlo niečo pripravil, ale potom som znova zaľahol, lebo som bol príliš unavený a všetko ma bolelo. Dokonca viac ako v nemocnici. Tu doma som fičal len na slabých liekoch proti bolesti.

V sobotu ráno som sa však zľakol. Mám si kontrolovať, ehm, stolicu a tá bola dnes totálne červená. Som myslel, že sa mi potrhali vnútorné stehy, alebo čo. Ale potom, keď som si zrekapituloval v hlave piatok, prišiel som na to, že ten precedený koktail z čučoriedok a jost, čo som podával nielen návšteve, ale dal som si aj ja, farbil celkom slušne. Ešteže tak.

V nedeľu som zase skúsil s manželkou nákup a bolo to už lepšie. Musím predsa spevnieť, veď na ďalší pondelok už idem do práce. Nerád by som sa tam totiž pasoval s tým dobre známym studeným potom, točákmi a čo ja viem s čím ešte. Ale asi som to prehnal, pretože večer ma niekoľko krát striaslo zimou a teplota mi vybehla na 38.1°C. Zaliezol som do postele a do rána ju celú prepotil. A bolo po teplote.

Vo štvrtok mi vybrali stehy. Všetko bolo v poriadku a na patologický nález v odrezanom appendixe. Našli tam voľajakého parazita, ale to už je mimo tejto témy, ktorú budem riešiť offline.
Ale inak mám pocit, že už je to lepšie a lepšie. Len tá strava už bude asi poznačená, konečne mám šancu začať jesť a nie žrať ako tomu často bývalo doposiaľ.

Take care a dbaj o svoje zdravie.