Infúzky do mňa tiekli jedna po druhej a ja som sa obával ako budem spať. Dren mi trčal z pravého boku, kadiaľ mi do fľaštičky odtekala akási červená tekutina a všetko ma bolelo. Myslím, že som ale mal zbytočnú obavu z toho, že nevydržím spať celú noc len na chrbte. Človek sa akosi prirodzene vie prispôsobiť takýmto situáciam, pretože vždy rieši to, čo je v danej chvíli podstatné a čo ho viac bolí. V tomto prípade doslovne. Noc na chrbte bola bez infúzií a v pohode.

Prvý deň po operácii – utorok:
O piatej ráno prišla sestrička. Registroval som, pretože som viac pospával ako spal. Odmerala tlak, zobrala krv a napojila nám infúzku. Potom som už nespal. Sledoval som infúzku, či sa tam nevytvorí bublinka. To len aby sa nepovedalo.

Na vizite som sa dozvedel, že ani dnes nedostanem jesť, len tekutiny. A vraj sa máme pomaly začať hýbať. Vnútri nám to ani veľmi nefungovalo, takže niečo také ako malá, či veľká potreba nehrozila. píšem „nám„, lebo v podstate sme si s Maťom, čo ležal so mnou na izbe, hovorili všetko, čo cítime pod kožou. Taká malá psychoterapia. A navyše ani smiať sme sa nemohli, ba dokonca ani riadne nadýchnuť, lebo to veľmi bolelo a pichalo. Cez deň sme vyfasovali od sestričky malý bonus „včeličku“, čo bolo pichnutie akejsi látky do ramenného svalu, vraj na zriedenie krvi.

Posledné jedlo bolo ešte doma v nedeľu večer. Ani v tento deň som nedostal nič jesť. Len piť. Ak teda nerátam ten vývar, ktorý bol naozaj bez všetkého. Po toľkom pití sa konečne začal ozývať močový mechúr, ale bolo veľmi ťažké vstať z postele, pretože okrem bolestí, ktoré sprevádzali úkon vstať najprv cez sed, to bol celkom slušný kolotoč v hlave, ktorý niekto vo vnútri zapol vždy, keď som sa postavil. Všetko išlo ako v spomalenom filme. Nerád by som sa ztrepal na zem a potrhal si všetko to prácne pozašívané na bruchu i vo vnútri.

Po večernej  vizite nám mali vytiahnuť dren z tela. Akosi nechodil nikto a tak sme mysleli, že to už dnes nebude. Napokon okolo ôsmej hodiny večernej prišiel doktor aj so sestričkou. Maťo bol prvý. „Ruky si zaľahnite pod zadok a držte!“ – potichu som sledoval ako sa chalan tvári, aby som sa, akože, psychicky pripravil. Bolo mi to ale prd platné, čo som pochopil s rukami pod zadkom už pri slovách doktora: „Vy tu máte tú hadičku akúsi hrubšiu.“ – a bolo mi hneď jasné prečo (žlčník, slepák a pruh). Samotné prestrihnutie prišitia hadičky až tak nebolelo, ale to vyťahovanieeee za živaaa… to vyťahovanieee. Nechutná bolesť!!! Akoby mi niekto ťahal vnútorný orgán preč z tela. Ale žijem, povedal som si.

Druhý deň po operácii – streda:
O piatej prišiel klasický kolotoč merania tlaku, odberu krvi a neskôr bola aj včelička. Spolupacienta Maťa prepustili do domáceho liečenia. Ja pôjdem až zajtra. Tak mi povedal doktor na vizite.

Izba odrazu ostala prázdna. Čas sa akosi spomalil, ale vravím si, že aj tak dobre. Stále sa pýtajú, či sa už peristaltika rozbehla a či sú vetry. Takto som aspoň mohol pri celodenne otvorenom okne púšťať duchov do sveta. Nie je nič lepšie ako po laparoskopickej operácii, kde ťa nafúknu plynom vypustiť, čo i len centimeter kubický vzduchu.

Dnes som už dostal prvé jedlo na raňajky. Detská jablková presnídavka a sladký vanilkový jogurt. Priznám sa, ten jogurt mi akosi rozumovo nesedel po takej operácii, ale bol som hladný, tak som zjedol. A zistil som, že nie len rozumovo mi nesedel. Vyletel zo mňa raketovou rýchlosťou do pol hodiny. Obed som dal už bez problémov a večeru tiež. Aj tak som sa divil, že ak ti vyberú slepák, tak máš jesť kašovitú stravu, ak žlčník, tak absolútne bez tukov (max. 6g tuku na deň) a to som len laik, takže večera vo forme dvoch čerstvých bielych rohlíkov s Florou a šunkou a k tomu ako dezert akýsi pofiderný arašidový keksík plný tukov, tak to sa mi zdá divné. Ale zase, neriešil som, hladný som bol. A vo mne sa to aj udržalo.

Celý deň som inak klasicky preležal s knihou v elektronickej forme. Návštevy toalety už neboli problémom. Teda neprekonateľným. Vstávanie z postele sa zlepšilo v tom ohľade, že už hadička v tele nepichala, ba dokonca nádych nepichal. Ale stále to nebolo ono. Tie bolesti v oblasti pupku po hernii ma nemilo prekvapovali. Sem tam som pozrel telku a plánoval si pomaly, čo budem pozerať večer. Ale len plánoval…

Otvorili sa dvere do – teraz už môžem povedať – mojej izby a bol som oboznámený, že ma presúvajú do inej izby, lebourgentne prijali pacienta, ktorý musí byť na izbe sám. Čo už. do rána to nejako vydržím.

V novej izbe boli traja chlapi Dvaja starší a jeden mladší. Nevetrali, takže som myslel, že sa ani nenadýchnem. Bez slova som to pretrpel. Veľa som sa prechádzal po chodbe. Aspoň som telu dal trochu šancu zosilnieť. V noci sa pozeral futbal. Zhasínal som posledný.

Tretí deň po operácii – štvrtok:
Kolotoč o piatej ani túto izbu neobišiel, akurát dnes mi premerali iba tlak a odstránili konečne kanylu, ktorú som už od utorka večera nevyužil. Aj napriek mojej otázke o zbytočnosti zavedenej kanyly mi ju dolu nedali. Tak až teraz. Tá sloboda!

Podpísal som a prevzal prepúšťaciu správu, prijal inštrukcie do ďaľších dní,  manželke, ktorá ma prišla vyzdvihnúť som vybavil pečiatku do práce kvôli paragrafu na dnešný deň a hybaj s poďakovaním sestričkám rovno domov…

Teda až tak rovno to nebolo…

(pokračovanie v článku: Pooperačná rekonvalescencia už doma – časť siedma)