Čože? Televízor má palce? Aj 32 palcov? Akých palcov? Ja mám len 4 palce a myslím si, že dokážem s nimi omnoho viac ako hentaký moderný výdobytok. No to som ešte nevidel, aby mal televízor palce. A čo s nimi dokáže on, keď tam len tak stojí? Tvári sa dekoratívne a machruje aký je moderný? <br /><br />Ale musím priznať, moderný je. Aj technicky vyspelý.
Pamätáš sa ešte na časy, keď nie každá domácnosť bola vybavená televíznym prijímačom? Aké palce? Kto vtedy také vôbec riešil? Nikto! Ten, kto mal obraz vo farbe bol už akože pokrokový. A dnes sa predbiehame kto má akú uhlopriečku na svojom televízore, v moderných technológiách, v minimalizácii, či maximalizácii, vo všeobecnom pokroku a iných sračkách a pritom nám unikajú duchovné hodnoty akými sú tolerancia, láska, trpezlivosť, empatia, intuícia, schopnosť obetovať sa pre druhých, počúvať ich vnútro i pre nich žiť a podobne.<br />
Načo mi bude na telke internet, možnosť pripojenia mnohých periférií ako počítača, usb diskov, kariet, WiFi a iných vychytávok ako hracie konzoly a čo ja viem čo ešte? Veď v tej telke aj tak dávajú len samé reklamy, ktoré sú už po desiatom opakovaní nepríjemné a intruzívne. A potom niet divu, že už aj vtip na to niekto vymyslel: „Pozerám si takto blok reklám a zrazu film. No čo je toto za robotu?“
A už ani tie mačky nemajú kde vysedávať. A tak dobre tie televízory kedysi hriali. :o))
Našiel som jedno video, ktoré sem, samozrejme prikladám, pretože ma pobavilo. Oni vtedy vraveli akí sú moderní tí opravari a to sa písal rok 1989. A pozor, služba naviac, nastavia vám anténu. Kam sme sa to odvtedy posunuli?
Dnes by museli veľa kopať, aby sa dostali k terestriálnemu rozvodu signálu, alebo nebodaj aby sa dostali k optike. Tú sme tak poznali akurát na nose. Tie najsilnejšie okuliare sme volali „horčičáky“.
A tak tie telky zoštíhľujeme a zoštíhľujeme, nuž nediv sa, že aj ja chcem byť pokrokový. :o))
Idem sa teda posnažiť aj ja trošičku. A toto je ten môj „tridsiaty druhý palec“.
Raňajky:
Ovsené vločky s ľanovými semienkami, hrozienkami a polámanými kúskami pekanových a para orechov. Zasypané trochou škorice a dosladené medom.
Desiata:
Šesť kávových lyžíc odležaných ovsených vločiek z raňajok. Raňajky som nevládal dojesť a viac už neostalo.
Obed:
Ešte pred samotnou výpravou za obedom som sa posilnil hrsťou pekanových a para orechov. Nuž a potom bol môj neslávny obed, pretože som dnes nakupoval v nemenovanom bio obchode. Sójový jogurt bifidus jahoda 500g BIO predčil moje očakávanie. Čakal som niečo hnusné, ale šiel som do toho a bol výborný.
Jedna Marokánka a jeden Tripák.
Olovrant:
Domov som dorazil, no ani radšej nebudem popisovať pocity. Z nasledovného to bude celkom jasné. Polovica klobásky domácej z bieleho chladu zahnala mi pocit nervov a ich hladu.
Večera:
Večera tá relatívne bola skoro.
Od olovrantu ubehla tak hodinka.
Celozrnné malé chleby štvoro,
večerala so mnou rodinka.
A na chleboch sťa námraza z bambina,
eidam preložený kúskom,
aj plátkovaná skvelá rajčina
i rukola s tabascom.
Po večeri som si dal dve hodinky „voraz“, potom šup do garáže a 50 minútová makačka. Ten orbitrek už plače. Má polámané železné nohy, takže budem musieť vyhľadať aktivitu zvanú „zváranie“. Len tak sa mi podarí dať ho, chudáka, do poriadku.