Ku klasickej hudbe sme priamo vedení neboli, ale dá sa povedať, že som si našiel k nej cestu najmä v čase, keď som sa ako psychická podpora prihlásil do ľudovej školy umenia na klavír. Chodila mi tam vtedy dcéruška, tak som chcel byť oporou a zároveň si rozšíriť svoje obzory. Ako by boli povedali angličania „Broaden my horizons“. A to sa mi vtedy aj podarilo. Len škoda, že pár rokov na to, ju tento záujem opustil. Bola fakt fenomenálna.
Teda na rozdiel odo mňa.
Dnes už viem, že hra na klavír nie je vôbec, ale vôbec jednoduchá a chce to hodiny a hodiny krvopotného cvičenia s neskutočnou trpezlivosťou a precíznosťou. Ale keď človek chce a v dnešnej dobe, musím povedať, aj na to finančne má, tak to ide. A keď to ide, tak je z toho potom veľká radosť.
Keď som púšťal vážnu hudbu svojej štrnásťročnej dcére v aute cestou domov, tak sa len rehotala a prirovnávala to k rôznym situáciam. Pohreb, rozprávka, jéééj-toto poznám a čo ja viem čo ešte. Bolo to celkom vtipné a vlastne som bol rád, že mala z toho aspoň nejaký pocit. Lebo o tom vážna hudba je. Mať z nej pocit! A keďže som rád hrával sonáty od Ludwig Van Beethovena, nech sa páči jednu z jeho sonát, konkrétne Piano Sonata 31 In A Flat major, Op. 110. V., ktorú zložil v roku 1821.
A toto je môj dnešný koncert na chuťové poháriky.
Raňajky:
Káva s mliekom. Dva chutné, šťavnaté pomaranče a za hrsť hrozienok.
Desiata:
Tri kúsky sušených paradajok (nie v oleji).
Obed:
Boli sme otestovať prevádzku v Auparku. S kolegovcami tam odlišujeme čínske jedlo ako malá čína a veľká čína. Veľká je tá drahšia, kde je možnosť „All you can eat“, čiže jedna suma a ješ, ješ a ješ až do prasknutia. A potom je malá čína, kde si vyberieš menu, ktoré obsahuje polievku a hlavné jedlo za relatívne slušnú sumu.
A prečo otestovať? Nuž podľa správy z mimoriadnej cielenej kontroly zameranej na dodržanie hygienických požiadaviek v „ázijských reštauráciách“ v Slovenskej republike, práve v tejto prevádzke našli hygienici nevyhovujúcu vzorku steru z ruky pracovníka (Staphylococcus aureus).
Muím sa priznať, že pri jedení ostrokyslej polievky a potom grilovaného tofu na zelenine s ryžou som si predstavoval ruky toho pána, čo toto všetko krájal a predstavil som si aj toho „koka“ vo veľmi veľkom zväčšení. No nebolo mi celkom jedno. Ale dal som k tomu dobrú dávku chilli, tak verím, že zabojuje.
Cestou z obeda som si ešte kúpil do zásoby oriešky a hneď som dal 9 pekanových a 6 para orechov na dotlačenie.
Olovrant:
Pomaranč.
Večera:
4 tie malé celozrnné chebíky o rozmeroch 5,5cm x 9,5cm potreté sójovou provensálskou nátierkou a preložené plátkami paradajok a strapatou rukolou zakryté.
Bol som však po takejto večeri ešte hladný. V chladničke na mňa žmurkala domáca klobáska. No dobre, jedno koliesko som si dal, aby som zahnal chuť na mlsanie.
Ale to nie je všetko. Dve activia jogurty padli za obeť veľmi rýchlo. A nakoniec kúsok vareného kuracieho mäsa z polievky.
No keď na to teraz tak pozerám, asi to neznie nejako diétovo, ale už je to tam.