V krátkosti a stručne. Vydarené ročníky nášho Ydyksebu. Tento rok to už bol piaty! Povolená účasť len pre deti od dvoch rokov, ktoré si so sebou zoberú iba tatka, ocka, apua, alebo ako chcete. Mamky však musia ostať doma!

Leto 2003. Traja tatkovia sme sa dohodli, že vypadneme s deťmi na stanovačku. Vzali sme štyri svoje deti a naše manželky ponechali tam odkiaľ nám mávali, keď sme odchádzali a hurá na celý víkend preč. Veď lepšie ako riešiť panelákové úniky za zábavkami. No nie? Ten kľud, tá pohoda… „vraj starosti s deťmi… pche“, ani sme nevedeli, že ich máme a to mali štyri roky. Je to nádherné počúvať večer vedľa stanu ako ocko v stane rozpráva rozprávku, pri ktorej sám zaspí a potom? Potom ju jeho dcéra dorozpráva sama. Otočí sa a spokojná zaspí tiež.

Leto 2004. Uvedomili sme si, že sme sa stali zakladateľmi rodinnej tradície. Tatkov už bolo osem a detí jedenásť. Hm, celkom slušná osada okolo ohniska. Žiadne zákazy, iba usmerňovania a radosť. Deti boli ako utrhnuté z reťaze, ale hlavne, že boli šťastné. Akosi si zvykli jesť iba pizzu, hranolčeky a čokoľvek opečené, ale čo už, veď jeden víkend im to snáď neuškodí.

Leto 2005. Už pol roka počúvame kedy pôjdeme zase na Ydykseb. Konečne sa deti dočkali. Sedem tatkov si prinieslo jedenásť svojich detí a neopakovateľná voľnosť sa na jeden víkend znovu začala. Aj tentokrát sme mali ohnisko plné uhlíkov, keď sa odrazu ozval nevinný hlások jednej dcérušky: „Oci, ja si chcem opekať, daj mi paličku a na ňu svoj párok.“ Nuž tak si to každý z nás vyložil po svojom.

Leto 2006. Sledovali sme pravidelne správy o počasí. Zrušili nám pôvodný kemp kvôli jeho rekonštrukcii a tak sme na poslednú chvíľu zohnali penzión. Pršalo? Ani neviem, nemali sme už čas sledovať počasie. Priestory penziónu boli dostačujúce na akúkoľvek nenútenú činnosť aj s interným bazénom. Nemohli sme nevyužiť ani atrakciu neďalekého kempu – kolotoče. Lenže voziť deti o desiatej v noci nebolo asi pre niekoho normálne. No deti mali z toho veľkú zábavu. A boli sme aj v zoologickej a kŕmili sme slony.

Leto 2007. Náš kemp je stále zatvorený. Ale našli sme si iný. Nečakaný zvrat počasia na tento víkend bol ako naschvál. Ale napriek hrôzostrašným predpovediam o daždi a búrkach sa deti vyčľapkali v termálnej vode skoro celý deň. Ešteže bolo teplo. Uff. Pršalo v noci, ono to bol vlastne zaujímavý zážitok, veď iba raz do roka deti spia v stane a ten dážď krásne klopkal na naše stany. A keď sa mamičky svojich detí opýtali čo celé tie dni jedli, tak dostali veľmi rýchlu odpoveď – „kečup“, ten bol proste všade.

Vo filme „S Tebou mě baví svět“ sme sa prakticky našli. Akurát nechodíme „v zime na hory“, ale v lete pod stany. A nie sú to „Beskydy“ odzadu, ale „Stanovačka á la Ydykseb“. Tak si to deti zaužívali, že už vedia do čoho vždy idú a tešia sa natakýto víkend po celý rok. Ako napríklad aj teraz.

O tom, že deti si takto budujú celkom iný a hlavne hlbší vzťah s oteckami snáď ani hovoriť nemusím. Sám sa už teším na ďaľší ročník. Skúste to, je to jednoduché, motivujúce a tak ľahko praktizovateľné. Možno sa v niektorom z kempov raz stretneme.

Čús.