Sny sú zvláštne. Nemám teraz na mysli tie, keď človek o niečom sníva v zmysle, že po niečom alebo niekom túži. Mám na mysli tie reálne sny, tie skutočné, ktoré generuje mozog v stave beta a vyššie, teda kým telo v noci regeneruje v spánku. On ich máva často. Dalo by sa povedať, že každú noc. A máva ich vždy farebné. Niekedy nevidí tváre, iba tuší, kto to je, ale niekedy vidí a vníma ako reálne úplne všetko. V takom prípade má potom ráno dosť veľký problém sa zorientovať či to, čo v noci zažil bolo skutočné, alebo nie. Niekedy je to celkom slušný záhul dostať sa z takto dezorientovaného stavu.

V jedno ráno bol ale rád, že sa zobudil. Bol rád, že sa vrátil späť do svojho vedomia. Nie zrovna preto, že by sa tešil na prichádzajúci deň, ktorý ho nemilosrdne čakal aby ho naplnil, ale preto, že sa zbavil toho nepríjemného sna, ktorý ho v noci mátal. Bol tak reálny, že ani na chvíľu nezapochyboval, že by to mohol byť sen. Ani mu nedovolil, aby sa prebudil a ukončil tak nepríjemné pocity zo samého seba. V tom sne totiž videl svoju zhmotnenú dušu vo vlastnom zrkadle. Bezmocne stála za hrubými čiernymi mrežami a bez šance k úniku.

Nik s ňou zámerne nekomunikoval, nikto si ju pozitívne nevšímal, no napriek tomu ju každý, kto okolo tých mreží prešiel, osočoval. Nik neplakal, nik sa nepozastavil nad tým, že tam je, a ako sa tam vlastne dostala. Bol to pre nich štandard. Odpísaná ako majetok po doslúžení. Nik nestanovil kauciu, pretože v tom sne jeho duša nemala vôbec žiadnu cenu. Jej slovo bolo transparentné, ani vánok nespôsobovalo. Jej majiteľ mal pohľad vodový a jeho váhu mŕtvu.

Cela tejto duše bola tmavá a bez dverí. Iba malé okienko takmer pod stropom a aj to malo do hrubých čiernych stien upevnené už spomínané čierne mreže. Bez svetla a čerstvého vzduchu. Pozeral sa na seba dovnútra a nechápal prečo sa dostala jeho duša až sem. Nedokázal si vysvetliť ani to ako sa tam dostala a ani to, čo vo svojom živote urobil zle, že jej dovolil si ju takto sám v sebe uväzniť. Nezabránil jej, aby sa takto od neho odkrojila, nedokázal to a teraz… teraz sa len čuduje. Čumí s otvorenou pusou a nenachádza spôsob akým ju dostať von. Tam, odkiaľ pochádza. Tam, kde jej bude zase dobre. Aspoň v to by mal dúfať.

„Máš uväznenú dušu“ – pošeplo mu letmo vnútro, keď si ráno oči pretieral. Veď on sám je ňou. Už ani nespieva. Len čaká, čo bude ďalej. Čo bude ďalej? Vypustí ju niekto?