Prišla ako blesk z čistého neba a hneď ma chytila za srdce. Nevedel som ako sa brániť. Nevedel som ako budem reagovať. Budem sám sebou a či panikáriť? Napriek tomu, že som predtým o nej ani len netušil som sa na ňu tešil od chvíle, keď sa mi o nej donieslo. A ten pocit, keď už nebudem tým, kým som bol doteraz, bol tak nesmierne vábivý…

Aj tak som už dávno tajne dúfal, že niekedy príde. Ba priam som si ju prial. Bola krásna ako práve vychádzajúce slnko. V očiach som jej videl priateľov. Veľa šťastných priateľov. A boli to práve tí, ktorí ju stretli už dávnejšie a navždy ňou ostali do hĺbky poznačení. Stáli, či sedeli tam s úsmevom a hmkali si jej pesničky. Ja som bol jej ďalším a vôbec mi to nevadilo. Aj mne sa potom v hlave motali jej melódie. Bolo to nákazlivé, ale veľmi príjemné.

Mal som veľkú trému. Strach z očakávania i z neúspechu. Stáli sme tam pod stromami celkom nahí. Tak nahí ako duša len môže byť. Cez koruny stromov na nás padal slnečný prach a slabý vánok osušoval potom orosené čelo. Bola vyzývavá i skromná zároveň. Jednoducho neodolateľná. Ach tá tréma.

I vzal som svoju gitaru a s trasúcimi prstami som tak prispel do chvíle romantiky pod holým nebom. Videl som, ako sa jej priatelia z jej krásnych očí pozerali na moje prsty i na to ako som otváral ústa. I na mňa celého. Veď oni to už zažili a vedeli, čo bude nasledovať a tak sledovali ako to zvládnem v roli novica. Spieval som i hral s chybami, aby to bolo celkom prirodzené, nevyumelkované a čisté. Boli zvedaví a cez jej oči som cítil, že sa miestami naozaj chvejem.

Vsiakla ma do seba aj napriek tomu, že mi kábel visel až po zem…

Tá akcia, o ktorej hovorím, sa volala Reného Multižánrový festival a ja som na nej po prvý krát s kapelou a obavami vystúpil na pódiu. Nie však akusticky, lež hrajúc i spievajúc do mikrofónov, zapojení káblami z nástrojov do mixážneho pultu skvelého zvukára Eka.

A poviem Ti, tie obavy boli naozaj zbytočné. Ha! Už nie som pódiový panic!

Bol to skvelý zážitok robiť ľudom radosť. Vďaka.